Tamara Tainová – spisovateľka

V ostatných hodinách sa meno francúzskej redakcie Charlie Hebdo stalo symbolom slobody slova. Prepáčte, ak s tým nebudem súhlasiť a nepriradím sa k množstvu ľudí, ktorí tvrdia, že útok na francúzsku redakciu bol útokom na slobodu slova. Ja si to nemyslím!

Pozrela som si niekoľko karikatúr z produkcie redakcie, ktoré vraj boli „len“ prejavom slobody slova a ktoré vyvolali takú brutálnu odozvu. Priznám sa, že sa mi zdvihol žalúdok. Pritom nie som moslimka. Potom som si pozrela aj iné kresby – tie, v ktorých sa redakcia vysmieva z pápeža a kresťanov. Pozrela som si ich najmä preto, že na obranu zavraždených novinárov sa objavili slová o ich objektívnosti. Žiaľ, bridili sa mi aj tie. Fakt, že karikatúry znevažujúce katolíkov a pápeža nevyvolali žiadnu „vražednú“ odozvu, nesvedčí o ich akceptácii – som presvedčená, že sa vo vnútri dotkli mnohých. Rovnako, ako sa tie moslimské dotkli mnohých moslimov. A tak si myslím, že aj karikatúra musí mať svoje hranice. Sloboda slova má byť nástrojom na vyjadrenie názoru aj odporu, no nemá byť o vulgárnom urážaní, primitívnom znevažovaní a ponižovaní.

Reakciou na zosmiešňovanie moslimov bol vražedný útok a ten vyvolal zdesenú odozvu na celom svete. Odsudzujem ten útok rovnako ako všetci ľudia. Násilie plodí násilie a fanatizmus je tá najhoršia vec na svete.

Lenže… Vo svete sa nezdvihla len vlna odsúdenia ale aj vlna nenávisti. Nenávisti voči moslimom ako takým. A to je na tomto celom to najstrašnejšie. To zovšeobecňovanie, to rozdúchavanie nenávisti.

A prečo to píšem?

Pamätám sa na rok, keď som nastúpila do spravodajskej redakcie. Bolo to presne v čase, keď vypukla druhá intifáda – povstanie Palestínčanov proti Izraelu. Zámienkou pre vlnu neutíchajúceho násilia bol na pohľad nevinný čin vtedajšieho vodcu izraelskej opozície, ktorý vystúpil na Chrámovú horu, kde sa nachádza aj Mešita al-Aksá, tretie najposvätnejšie miesto moslimov. Malo to jeden háčik – moslimovia si prítomnosť Ariela Šarona na tomto mieste neželali. Musel to vedieť, rovnako ako to museli vedieť aj jeho poradcovia. Ale on tam napriek varovaniam išiel. Pár kameňov, ktoré dopadli jeho smerom, bolo nič proti tomu, čo sa rozpútalo neskôr medzi Izraelčanmi a palestínskymi Arabmi. Sčítané, podčiarknuté – násilie si vyžiadalo vyše päťtisíc obetí. Niekto na tomto mieste môže povedať – bol to ich problém a ich vec. Mňa to vtedy poučilo o jednej veci: Každý čin jednotlivca, no najmä čin novinára, či štátnika by mal byť uvážený a zodpovedný!

A teraz k tej slobode slova.

Sloboda slova je úžasná vec.

Dovoľuje nám otvorene nesúhlasiť s postojom, či názorom iných, dovoľuje nám poukazovať na neprávosti páchané na ľuďoch, spoločnosti, či prírode. Dovoľuje nám bojovať proti hlúposti, nespravodlivosti, netolerancii, tmárstvu… Dovoľuje nám pomenovať neduhy politikov, vlád, či jednotlivcov bez strachu, že za to budeme potrestaní. A ja som ju vždy tak chápala. Chápala som ju ako niečo, čo robí svet lepším, pokrokovejším, tolerantnejším a rozumnejším.

Takže mi dovoľte položiť poslednú otázku:

Ako pomohli svetu, ľudstvu, pokroku a tolerancii karikatúry francúzskeho vydavateľstva?

Voľné pokračovanie: Ja viem, bolo 40 stupňov