Tamara Tainová – spisovateľka

Pred desiatimi dňami som dostala od Všeobecnej zdravotnej poisťovne list, že mám preplatok xx eur, ktorý mi bude vyplatený poštovou poukážkou. Poukážka tam, samozrejme, priložená nebola. No nič, veď príde.

Sú knihy, ktoré môžete čítať opakovane v rôznom veku a v rôznom citovom rozpoložení, a vždy tam nájdete niečo, čo ste si predtým nevšimli.

Dala som na prízemie nášho paneláka peknú bielu knižnicu s niekoľkými vyradenými knihami. Pôvodne som uvažovala, že ju zanesiem do parku, je tam mnoho lavičiek, ľudia by to určite ocenili. Len sa mi nepodarilo vymyslieť, ako ju zabezpečiť pred dažďom, tak som ju dala aspoň do domu.

Ráno prechádzka so psom. Stretneme staršiu pani, ktorá venčí malého pudlíka. Slovo dá slovo a pani sa rozhovorí o nedávnej návšteve u veterinára. „Robila som kačicu a zať chcel ulahodiť psovi, tak mu dal kosť. Kosť sa rozštiepila a zapichla sa psovi do ďasna. Pes kňučal od bolesti, nedovolil nám pozrieť mu do papule, nedalo sa nič robiť, museli sme letieť k […]

„Všetko dobré v Novom roku, najmä zdravie, šťastie a peniaze,“ zaželala mi milá pani, s ktorou sa občas stretávam v parku. „No, ja by som si želala asi len to zdravie,“ vzdychla som si, pretože som nedávno prekonala veľmi ťažkú operáciu a nie a nie sa dostať z pooperačných ťažkostí. „Iste,“ prisvedčila milá pani, „ale na to, aby […]

Prechádzam sa v parku so psom. Na lavičke sedia dvaja chlapi, jeden drží v ruke fľašu s vínom. Na očiach im vidno, že už čo to popili. Odrazu sa ozve jeden z chlapov: „Nechoďte sem, ja sa bojím psov.“ Druhý sa pridá: „Ja sa nebojím psov, ja sa bojím holubov.“ Prvý vycíti príležitosť, ako ho presvedčiť a povie: „Však to JE holub…“

„Chceš povedať, že ťa kamoška Rebeka nahovárala, aby si skúsila prácu prostitútky?“ overoval si Iľja so záujmom, keď som mu spomenula svoj rozhovor s Rebekou. Sedeli sme v rozhlasovom foyeri, pili kávu z plastových pohárov z neďalekého automatu a čakali na vysielací čas. Predstavila som si svoj luxusný kávovar od Rebeky a neubránila som sa úsmevu.

Keď občas surfujem po nete, mám pocit, že niektorí jedinci žijú len preto, aby mohli pod rúškom anonymity napádať iných. Skrytí za vymyslené mená, ktoré bývajú mnohokrát bezpohlavné, dostávajú orgazmus len pri pomyslení, ako toho druhého zosmiešnili, urazili, potupili alebo znechutili. Dobíjajú sa novou energiou a s radosťou sa vrhajú na ďalšiu obeť, aby ju cicali. […]

Pondelky by bolo treba zrušiť, pomyslela som si nešťastne, keď ma budík nešetrne zobudil po štvordňovom leňošení. Potrebovala som toho toľko stihnúť! Práve, keď som s uterákom na hlave a v župane vychádzala z kúpeľne, ozval sa pri dverách zvonček. „Sľúbila som, že ti poviem tú historku,“ vrútila sa Rebeka ku mne s nejakou škatuľou v náručí. To dievča tuším […]

„Nepáči sa mi to veľmi, Lauri. Nerada to priznávam, ale som asi generácia, ktorú bolí pomyslenie, že takéto niečo píše moja dcéra,“ položila mama smutne na stôl papiere, ktoré som jej doniesla.