Tamara Tainová – spisovateľka

Eugène Delacroix raz povedal: Najväčším triumfom spisovateľov je, keď primäjú myslieť tých, ktorí sú toho schopní. Mňa osobne teší aj to, keď sa čitateľ stotožní s mojou knihou natoľko, že v nej nájde odpovede na svoje otázky. Dnes sa stalo ešte čosi viac.

Uvidela som ho v uličke medzi regálmi. Chlapa, ktorý mi pred časom hnusne ublížil. „Jéj, čau, dobre vyzeráš!“ pohol sa ku mne. O ňom sa to nedalo povedať, ale rozhodla som sa byť za slušnú, tak som mu to nepovedala. „Ako sa ti darí?“ „Super,“ odpovedala som podľa pravdy. Zdalo sa, že ho to zaskočilo.

Blíži sa ôsme referendum v ére samostatného Slovenska a ja v súvislosti s tým rozmýšľam, aký sme my vlastne bohatý štát.

Občas zablúdim na knižné portály a čítam si reakcie čitateľov pod knihami známych a predávaných autorov. A nestačím sa diviť.

3. kapitola Keď som sa vrátila domov, celá vila voňala kapustnicou. Spojenie vianočnej vône s horúcim letom bolo také netradičné ako teta Vilma, ktorá sa nám už niekoľko rokov starala o domácnosť. „Urobila som vám liptovskú. S údeným a hríbikmi,” vybehla mi v ústrety rozhorúčená a materská ako babička, po ktorej som vždy túžila a ktorú som nemala.

2. kapitola S Mandy som sa stretla hneď na druhý deň. Stála som práve na zastávke autobusu, keď pri mne zastala veľká motorka a ozval sa známy hlas. „Zaveziem ťa niekam?” odklopila si priezor na prilbe. „Jéj, ahoj,” zahabkala som. „Tak zaveziem?” Neisto som si premerala jej mašinku. „Pôjdem opatrne,” upokojila ma, keď spozorovala môj výraz.

Po napísaní môjho prvého románu „Je to inak, mami…“ ma oslovilo jedno dievča s otázkou, či by som nechcela napísať knihu o ľuďoch s chorou dušou. Medzitým vznikli ďalšie moje knihy a ja som túto tému odsúvala kdesi na najspodnejšiu poličku môjho záujmu.

Stojím pri pulte s nárezmi a predo mnou stará pani. Pýta si nejakú dobrú šunku a dobrý syr. Zaujme ma to, pretože si pýta dosť veľké množstvo. Ako to sledujem, starší ľudia si kupujú pár dekagramov. Predavačka jej ochotne naváži a zabalí.

Stretávam ju občas cestou cez park. Batká sa pomaly po chodníku, ako to zvyknú starí ľudia. Popri boku sa jej hompáľa ošúchaná taška, na pleciach starý kabát, ktorý vyzerá priťažký pre jej drobné plecia.

Samoška v blízkosti nášho domu. Prepletám sa medzi regálmi, predo mnou kráča staršia žena zrejme s vnučkou. Dieťa môže mať päť-šesť rokov.