Uvidela som ho v uličke medzi regálmi. Chlapa, ktorý mi pred časom hnusne ublížil. „Jéj, čau, dobre vyzeráš!“ pohol sa ku mne. O ňom sa to nedalo povedať, ale rozhodla som sa byť za slušnú, tak som mu to nepovedala. „Ako sa ti darí?“ „Super,“ odpovedala som podľa pravdy. Zdalo sa, že ho to zaskočilo.

Raz som kdesi čítala, že slovenské autorky si vymýšľajú do kníh exotické a neuveriteľné mená. Vraj, aby zaujali.

Nie, nešlo o cestovanie v čase, stretla som ťa na zastávke autobusu zostarnutého a vyblednutého, rozhodné ústa si mal zmäknuté a rozmazané do nedefinovateľnej krivky, oči zaslzené a neprítomné a ja som si v tom momente pomyslela, ako je dobre, že si ťa pamätám inakšieho, a že som odmietla tvoj návrh na stretnutie.

Chcela som tú postavu pomenovať podľa teba. Ja viem, voľakedy sme si hovorili, že všetko, čo sa nám stane, si necháme len pre seba, no mne sa náš príbeh zdal prisilný, aby zostal pochovaný len v mojej mysli, a ty si sa mi smial, že ak by som to napísala, buď ma rodina vydedí, alebo o moju knihu prejaví záujem Hollywood. Dodnes neviem, ktorá z tých dvoch predpovedí bola […]