Tamara Tainová – spisovateľka

Dnes som sa dozvedela, že niekoľko študentov si zvolilo moje knihy za tému svojej maturitnej práce. Priznám sa, vyrazilo mi to dych.

A dych mi vyrazilo aj priznanie kamarátky, ktorá mi povedala, že pri mojich knihách plakala a strašne si želala pomôcť hlavnému hrdinovi.

Alebo ho aspoň objať.

S úsmevom si spomínam na časy, keď som prežívala niečo podobné a dokázala sa „zamilovať“ do literárneho alebo filmového hrdinu na jedno prečítanie alebo pozretie. Rodičia si „trhali vlasy“, keď som si namiesto upratovania, učenia alebo inej „zmysluplnej činnosti“ vystrihovala obrázky a články o nejakom hercovi, alebo nedočkavo stepovala pred výkladom staručkého kníhkupectva na našej ulici, a potom si celá šťastná niesla domov niektorý „knižný“ úlovok voňajúci ešte tlačiarenskou čerňou.

Prečítať knihu za dva dni alebo za jedinú noc nebolo žiadne umenie. Siahnuť po nej opakovane, až sa niektoré obľúbené pasáže vryli do pamäti ako tetovanie, patrilo k samozrejmosti. Dodnes mám v knižnici knihu, ktorá bola pre mňa taká silná, že som ju opakovane dokázala prečítať len po istú stranu. Ako keby som „nedokončením“ príbehu mohla zabrániť naplneniu osudu hlavných hrdinov.

Dnes mi schránku zaplavujú e-maily, že niečo podobné sa deje aj s mojimi knihami. Že si ich ľudia opakovane čítajú. Že sa usmievajú vždy pri tej istej pasáži a plačú pri inej. Že niektorých mojich hrdinov milujú a iných nenávidia. Ako keby boli skutoční. Že si podčiarkujú niektoré moje vety. Alebo si želajú iný koniec, ako som im vymyslela ja, pretože sa im hrdina príbehu dostal tak pod kožu. Že obe moje existujúce knihy sa stali témou maturitnej práce…