Tamara Tainová – spisovateľka

Homosexualita nie je o sexe. Pretože ani heterosexualita nie je len o sexe.

Homosexualita je o emóciách, o pocitoch a o prežívaní. O tom, že niekto potrebuje ako svojho životného partnera to isté pohlavie, že miluje, túži, sníva a smúti presne tak, ako heterosexuálna väčšina.

Je o nepochopení a odmietaní spoločnosťou a blízkymi. Je o bolestnom skrývaní a pretvárke. Pretože „priznať sa“ k takto orientovanej láske je niekedy nemožné…

Už druhý raz za niekoľko mesiacov som stál v prítmí kostola a lúčil sa s milovaným človekom. No zatiaľ čo s babičkou definitívne odišlo moje detstvo, s Michalom odchádzali všetky moje sny o láske. Dotkol som sa neba a vedel, že už nikdy nič nebude také ako s ním. Bol mojou osudovou láskou a taká sa stretáva len raz za život.
„My dvaja, synček, sme nakazení vernosťou,“ povedala mi raz mama a ja som konečne pochopil, ako to myslela. Aj ona milovala celý život jediného človeka  môjho otca. Aj keď sa rozviedli, aj keď spolu nežili. Možno to ani nebola otcova zásluha, skôr mamina voľba. Mne „hrozilo“ niečo podobné.

Deň pred pohrebom som sa dohodol s Michalovu sestrou Dankou, že na pohreb pôjdeme spolu. Ani jeden z nás tam nechcel ísť sám. Ja preto, že ma z Michalovej rodiny okrem nej nikto nepoznal, a ona preto, že ju v jej vlastnej rodine nikto poznať nechcel.
Čakal som ju na maličkom námestí, ktoré pripomínalo stovky iných dedinských námestí. Na jednom konci malý obchod s vývesnou tabuľou POTRAVINY U MARIŠKY, uprostred zastávka autobusu s nasprejovaným nápisom MILUJEM AŇUKU, na druhom konci pošta a sklenená tabuľa na oznamy. Krčma a hneď vedľa kostolík s jednoduchým železným plotom okolo záhrady.
„Je to strašné, Boris, strašné,“ povedala mi Danka namiesto pozdravu, keď vystúpila z autobusu. Už som zabudol, ako veľmi sa podobá na Michala! Také isté nebovomodré oči, rovnaké plavé vlasy.
„Stále sa mi nechce veriť, že tu Miško už nie je,“ rozvzlykala sa mi na pleci.
Nedokázal som ju utešiť. Nevedel som utešiť ani seba.
„Pôjdeš predtým za rodičmi?“ overoval som si.
„Nie, nie, nemôžem pred nich predstúpiť len tak s dieťaťom na rukách. Oni maličkú ešte nikdy nevideli,“ posunkom ukázala na buginu, v ktorej spalo drobné svetlovlasé dievčatko. „Možno keby tu bol Miško…“ vzdychla.
Áno, keby tu bol Michal, možno by rodičov s dcérou zmieril. A možno ani nie. Tvrdá nátura je tvrdá nátura, ako hovorievala moja babička.
„Celé dni od Miškovej smrti si hovorím, že možno sa to tak malo stať, že Boh vedel, čo robí, keď…“
Zvláštne, že spomínala Boha. Ona, ktorá najviac doplatila na pokrivenú vieru svojich rodičov. Neprevinila sa ničím, len láskou a jej rodičia ju za tú lásku zavrhli. Lebo milovala chlapca inej viery. Šialené. Vždy som si myslel, že také veci sa diali len v stredoveku.
„Danka, nedokážem sa na to pozerať tak ako ty. Nie je to fér. Nemal zomrieť. Nie on.“
Utrela si slzy. „Ja viem, ale akosi sa mi lepšie žije s myšlienkou, že to tak malo byť, že Michal odišiel milovaný, že…“ znovu sa rozplakala.
Objal som ju. „Dobre, ak ti to pomáha…“
Vďačne sa na mňa usmiala. „Pôjdeme?“ kývla smerom ku kostolu. Vykročili sme a mne okamžite zovrela žalúdok železná päsť.

*

Keď sme vošli do kostola, prvé lavice už boli obsadené. Na mieste vyhradenom pre rodinu som zazrel vysokého muža a dve ženy, ktoré potichu vzlykali do vreckoviek. Danka sa posadila až za nich.
Kňaz odriekal naučené frázy a ja som rozmýšľal, aká by bola jeho kázeň, keby vedel, že pochováva gaya.

Úprimne žialil s nešťastnými rodičmi, ktorí svojho syna bezvýhradne milovali.

Hmm, bezvýhradná láska znamená milovať toho druhého bez výhrad. Michalovi rodičia to nedokázali. Vlastnú dcéru zavrhli len preto, že otehotnela s chlapcom inej viery, a zo svojho syna urobili dobrovoľného vyhnanca, lebo sa im neodvážil priznať, že je gay. Díval som sa na dvoch starnúcich ľudí a v duši cítil smútok. Pochovávali syna a nevedeli o ňom absolútne nič.
„Odišiel všetkými milovaný a obdivovaný človek,“ pokračoval kňaz. „Syn, brat, kolega, priateľ…“
Uvažoval som, čo by povedal, keby vedel, že najviac zo všetkých ho miloval jeden chalan z Bratislavy, ktorý sa k svojej láske nemôže priznať ani po jeho smrti.
Ďalšie slová kňaza vyzývali k láske za života a k modlitbe po smrti.

„Nešetrime láskou a pochopením, nedovoľme, aby nás až smrť poučila, ako veľmi nám bude chýbať človek, ktorého pochovávame.“
Keď Danka pristúpila k svojim rodičom, otec sa na ňu tvrdo pozrel a matka si to pri pohľade na svojho muža rozmyslela s objatím. Oči starej ženy stojacej vedľa nich sa zúžili do dvoch štrbín plných nenávisti. Nevraživosť rodiny, ktorá práve pochovala syna, bola rovnako surová ako nepochopiteľná. Nerozumel som tomu, nikdy som sa nestretol s takou bezcitnosťou.

Raz mi Michal povedal, že mám šťastie na rodičov, a ja som až teraz, zoči-voči neľudskosti tých jeho pochopil, ako to myslel.

(1. kapitola z knihy To prejde, Slovart 2011)