Stretávam ju občas cestou cez park. Batká sa pomaly po chodníku, ako to zvyknú starí ľudia. Popri boku sa jej hompáľa ošúchaná taška, na pleciach starý kabát, ktorý vyzerá priťažký pre jej drobné plecia.
Dlhé prešedivené vlasy jej vytŕčajú z vlnenej čiapky, na tvári má neprítomný výraz. Krok za krokom ide po známej ceste k malému obchodu, ktorý máme na začiatku sídliska. Vojde dnu, zamieri na koniec – tam, kde sú cukrovinky, slané tyčinky, pečivo. Do košíka si vloží vrecúško so slanými medvedíkmi, dva kúsky pečiva a pri malom pulte s údeninami si dá navážiť niekoľko dkg mäkkej salámy. Pri pokladni vytiahne vetchými prstami niekoľko drobných. Bez slova vyjde z obchodu a batká sa pomaly domov.
Rozmýšľam, o čom rozmýšľa.
Rozmýšľam, koľkí ľudia ju poznajú.
Rozmýšľam, koľkých pozná ona.
Jej brata poznali milióny ľudí po celom svete.
Bol prvým Slovákom, ktorý vybojoval zlato na ZOH.
Krasokorčuliar Ondrej Nepela.
Jeho sestra žije opustená medzi múrmi jedného bratislavského sídliska.
Neznáma.
Celá debata | RSS tejto debaty