Tamara Tainová – spisovateľka

Od nežnej revolúcie uplynulo už zopár rokov, spomienky na socializmus sa pre mladšiu generáciu stávajú absurdným a neuveriteľným folklórom, no mne sa zdá, že čosi zastalo v čase. Áno, hovorím o ochote niektorých predavačov!

Dnes som potrebovala úplne konkrétnu vec – tvrdý papier s nejakou zaujímavou potlačou, z ktorej by som si mohla urobiť ozdobné záložky do kníh. Najskôr som zabehla do papiernictva. Dve mladé predavačky mi ledva kývli na pozdrav, dlhú chvíľu ma nechali bezradne postávať pred obslužným pultom a venovali sa zaujímavej činnosti – prestavovaniu nábytku a stojanov v predajni.

Keď sa konečne jednej uráčilo pozrieť sa mojím smerom a spýtať sa, čo potrebujem, vyslovila som svoju prosbu.

„Nie, nemáme.“

„Ani ste o niečom takom nepočuli?“

„Nie, nepočuli.“

„Nevedeli by ste mi poradiť, kde sa to dá zohnať, alebo ako to vyrobiť?“

„Prepáčte, to naozaj nevieme.“

„Ďakujem.“

„Nemáte za čo.“

Mala pravdu, nemala som za čo.

Po ceste okolo ďalších obchodov mi napadlo, že by mi mohli pomôcť vo fotoateliéri. Vedela som, že majú k dispozícii fotopapier, že majú net, že dokážu vytlačiť čokoľvek.

Euforicky som tam zamierila.

Pán vo fotoateliéri práve dojedol.

„Želáte si?“

Vysvetlila som mu, čo potrebujem. Tvrdý, najlepšie lesklý papier, na ktorom bude nejaká príjemná potlač.

„Nerozumiem vám.“

Skúsila som znovu. Vysvetlila som mu znovu, čo si predstavujem a na čo to potrebujem a že som presvedčená, že mi bude vedieť pomôcť, pretože všetky fotografie už teraz tlačia z digitálneho podkladu, takže nie je problém nájsť nejakú fototapetu a vytlačiť ju.

„Nerozumiem vám, čo chcete!“

Znovu som to skúsila. Povedala som mu, že podkladom môže byť krajina, obloha, ornament, nejaké staré drevo, les, plátno… hocičo…no keď mi povedal tretíkrát, že nechápe, zvrtla som sa na odchod.

Vo dverách ma zastihol jeho hlas.“Vy si predstavujete, že strávim hodinu hľadaním nejakého podkladu a vy mi potom za tú fotografiu dáte 30 centov?“

Robím to málokedy, tentoraz som sa však vrátila.

„O cene sme zatiaľ vôbec nehovorili, som presvedčená, že nájsť vhodný podklad by nezabralo viac ako pár minút, zdá sa však, že vo vašej náplni práce nie je poradiť zákazníkovi ale odradiť ho.“

„Nerobte zo mňa neochotné hovädo. Neviete, čo chcete a ja to mám za vás vyriešiť? Všetci ma tu poznajú ako ochotného človeka, ktorý dokáže robiť zázraky.“

Viem, viem, mala som sa držať na uzde, ale fakt ma dopálil. Ešte raz zopakujem, že ateliér bol úplne prázdny.

„Pozrite, neviem, aké služby poskytujete iným a čo máte na práci teraz okrem toho, že ste práve dojedli. Pravda je však taká, že som sa v živote nestretla s takým neochotným človekom! Čas, ktorý ste minuli na to, aby ste mi povedali, že to nejde, sa dal využiť presne na službu, ktorú som od vás žiadala.“

Tentoraz som naozaj odišla, hoci sa za mnou niesol rozčúlený komentár, že kvôli 30 centom sa predsa nebude hodinu zabávať s nejakými fotkami.

Po odchode z fotoateliéru som zamierila do obyčajného čínskeho obchodu.

Nie, tvrdý potlačený papier nemali, našla som tam množstvo alternatív, z čoho by som si mohla urobiť ozdobné záložky. Sčítané – podčiarknuté, za 3 eurá som si kúpila všetko – farebné papierové tašky, ozdobné špagáty a lepidlo.

Vyprevádzali ma s typickým širokým úsmevom.

Nedávno mi moja najlepšia priateľka povedala, že by sa chcela vrátiť späť na Slovensko, že je u nás už všetko také ako na „západe.“ Musím jej poradiť, aby si to prišla vyskúšať na nečisto.