Tamara Tainová – spisovateľka

3. kapitola

Keď som sa vrátila domov, celá vila voňala kapustnicou.

Spojenie vianočnej vône s horúcim letom bolo také netradičné ako teta Vilma, ktorá sa nám už niekoľko rokov starala o domácnosť.

„Urobila som vám liptovskú. S údeným a hríbikmi,” vybehla mi v ústrety rozhorúčená a materská ako babička, po ktorej som vždy túžila a ktorú som nemala.

Jedni starí rodičia sa zabili dávno pred mojím narodením pri nezmyselnej nehode, ktorú spôsobil opitý šofér na jednej zo zákrut horského priesmyku Javorina. Druhých starých rodičov som „stratila” v prvej triede ZŠ. Iným deťom sa rozvádzali rodičia, mne sa rozviedla babka s dedkom. Mama o ich rozvode rozprávala veľmi málo, takže som si z niekoľkých nahnevaných viet domyslela len to, že stará mama sa na staré kolená zbláznila a zamilovala sa do nejakého Taliana a starý otec ich raz prichytil v aute, ako to robili. Skončilo sa to pästným súbojom, z ktorého starký vyšiel síce víťazne, ale po mesiaci ho na stole v kuchyni čakala žiadosť o rozvod. To už bola stará mama presťahovaná u toho hnusného Alfréda, s ktorým nakoniec odišla niekam do Kalifornie. Pamätám si, ako som si každý večer listovala v starom atlase a snažila sa preslabikovať krkolomné názvy amerických miest a ako sa mama na to hnevala. Každú pohľadnicu, ktorú sme dostali, hodila rovno do koša a raz som počula, ako na svoju mamu kričí do telefónu. A potom o nej prestala hovoriť úplne. A stará mama nám už nikdy nezavolala.

Po rokoch sa mi s ňou podarilo skontaktovať vďaka Skypu, na ktorý sme sa

obe pripojili. Keď som ju po dlhom čase videla, tvár mala okrúhlu ako pizza a

jej taliansky manžel Alfrédo jej pobehoval za chrbtom v plátených šortkách,

vzrušene kýval rukami a stále opakoval široké a žoviálne ciao. Bolo mi to smiešne.

Stará mama mi prikázala, aby som ju volala Maríja s dôrazom na posledné dve

slabiky, zasypala ma podrobnými zážitkami s ľuďmi, ktorých som nikdy

nevidela, a na záver sa ma spýtala, čo mi má poslať. Potom sa rozlúčila skôr, ako by sa spýtala na mamu, otca alebo na starkého, ktorý sa po jej úteku odsťahoval do malej dediny na strednom Slovensku a zapíjal tam žiaľ nad jej zradou a škodcami, ktorí mu postupne zničili úrodu jahôd, nejakého vzácneho bôbu a nakoniec aj úrodu domáceho tabaku.

Takže namiesto mŕtvej babičky a bláznivej slovensko-americko-talianskej starkej mám tetu Vilmu. Volám ju teta a ju to teší tak isto, ako mňa jej pohladenie po vlasoch, rýchle úsporné pohyby, ktorými upratuje našu veľkú vilu a zvŕta sa v starej kuchyni. Bez nej by otec mal už dávno žalúdočné vredy a ja by som vyrástla na mäkkých bagetách z neďalekej pumpy, plnených šunkou, syrom a petržlenovým dresingom. Od istého dňa totiž mama už nič neuvarila.

„Vonia to výborne,” nakukla som do hrnca a premiešala hustú polievku bielou varechou. „Prezlečiem sa a skočím za mamou. Ocko príde o pár minút. Potom sa všetci najeme.”

Vilma zmätene žmolila utierku. „Myslím, že mamička nebude jesť, Leuška. Bojím sa, že sa necíti dobre,” pridala skoro ospravedlňujúco a neisto sa na mňa pozrela.

V bruchu som pocítila bolesť. Ach, nie, nie! Je to priskoro!

Vyšla som na poschodie a pomaly som otvorila maminu izbu.

Stála v kombiné a lodičkách pri okne a v rukách mala obálku.

„Napísala som ministrovi spravodlivosti,” povedala mi a v očiach mala horúčkovité napätie, ktoré som tak dôverne poznala.

„To je fajn, mami,” prisvedčila som a sadla si do malého kresla pod oknom. Nikdy som nevedela, či jej svojím súhlasom ubližujem, alebo pomáham. Otec ma prosil, aby som jej vždy na všetko prisvedčila a nerozrušovala ju. Akoby sa to dalo!

„Pôjdem za ním, musia ma pustiť. Videla si ten film… Ako sa volal?” zamračila sa, akoby jej niečo spôsobovalo bolesť.

Nečakala na moju odpoveď ani na svoju spomienku.

„Dnes mi volala Beáta. Tá právnička zo Žiliny. Som smädná,” naklonila sa k stolíku, kde bola pripravená citronáda a napila sa rovno z džbánu. Tenká látka na prsiach jej vlhla od nápoja, ktorý jej vytekal z kútikov úst. Nepoznala som Beátu, ale bolo zbytočné sa na ňu pýtať, pretože maminu hlavu okamžite zaujali iné myšlienky. Chaotické, ako jej pohyby, ako jej chorá myseľ, ako mätež spomienok a rozhodnutí, ktoré jej vírili hlavou.

„Mami, mala by si si oddýchnuť,” povedala som jej jemne. Podozrievavo sa na mňa pozrela: „To on ťa poslal?” spýtala sa so zlým úsmevom.

„Nie, nikto ma neposlal,” upokojovala som ju.

„Podaj mi šaty,” prikázala mi.

„Nemala by si,” začala som, no ona mi vytrhla šaty z rúk a navliekla si ich na seba.

„Musím to zaniesť,” zamávala obálkou. „A ty tu zostaň!”

„Mami, nemôžeš ísť sama preč,” prosila som ju. „Vieš čo? Vilma nám urobila výbornú kapustnicu, dáš si so mnou?”

„Nie som hladná,” odvrkla mi.

„Upiekla aj chlieb, máš ho rada.”

S úsmevom na mňa zaškúlila.

„Áno, mám ho rada, ale teraz sa ponáhľam.”

„Mami, prosím,” vstala som, aby som ju zadržala. Odsotila moju ruku a priskočila k dverám tak rýchlo, že som ju nestačila zachytiť. Vybehla von a ja som počula, ako zvrtla v zámke kľúč. Musela ho mať pripravený v ruke. Kým sa Vilma spamätala a vyslobodila ma z izby, mama bola preč.

„Nemohla ísť ďaleko,” stepoval pri mne otec, ktorý sa vrátil domov dvadsať minút po maminom úteku. „Vráti sa, uvidíš,” opakoval mi so slzami v očiach.

„To si hovoril aj naposledy,” oponovala som mu smutne. „Oci, musíme ísť na políciu,” hodila som si na seba tenký sveter a prikročila k dverám. Natiahol ku mne ruku, aby ma zastavil, no potom to vzdal. Plecia mu klesli, no podľa zovretých pier som tušila, ako veľmi so mnou nesúhlasí.

Nočnú službu na polícii mala v ten večer mladá žena s postavou a tvárou modelky, krátkymi čiernymi vlasmi a veľkými hnedými očami. Predstavila sa mi ako Paula Foltýnová.

„Chcete ohlásiť nezvestnosť? O koho ide?” spýtala sa so záujmom.

„O moju mamu.”

„Ako dlho je vaša mama nezvestná?”

„Niekoľko hodín.”

„Slečna…”

„Laurentová.”

„Slečna Laurentová, prečo si myslíte, že je vaša mama nezvestná? Neodišla len k nejakej priateľke? Alebo k rodine?”

Dívala som sa na ženu, ktorá nebola staršia ako ja, a túžila ňou potriasť, nech sa so mnou nerozpráva ako so sopľavým deckom.

„Moja mama je chorá. Občas robí veľmi čudné veci,” povedala som s dôrazom na slovo čudné.

Do očí sa jej vkradol súcit. „Prepáčte. Už to niekedy urobila? Že odišla bez vysvetlenia z domu?”

„Áno.”

„Hlásili ste to na polícii?”

„Nie,” priznala som s nevôľou.

„Prečo?”

„Môj otec si to neželal a ona sa vždy nakoniec vrátila.”

„Tak prečo teraz? Čo je iné?”

„Prosím, mama je chorá. Túla sa po uliciach a jej stav je veľmi vážny!” opakovala som zúfalo.

„Myslíte, že môže niekomu ublížiť?”

Potriasla som odmietavo hlavou.

„Myslíte, že môže ublížiť sebe?”

A vtedy som sa rozplakala. Vstala spoza stola a do červenej šálky mi naliala minerálku, ktorú mala na malom stolíku pod oknom.

„Napite sa.”

Kým som pila, stisla tlačidlo na telefóne a ticho doň niečo povedala. Potom mi podala tlačivo s nadpisom Oznámenie o nezvestnej osobe a trpezlivo čakala, kým ho vyplním.

„Nemáte pri sebe jej fotku?”

Jednu maličkú som mala v peňaženke. Letmo sa na ňu pozrela a potom mi upokojujúcim hlasom povedala: „Nebojte sa, zariadim všetko potrebné.”

Po jej slovách doľahla na mňa strašná únava.

*

Paula vyšla na chodbu a na chvíľu sa zastavila. Zažila to prednedávnom. Také isté vydesené oči, taký istý strach, taká istá beznádej. A možno aj taký istý koniec. Trochu ju striaslo. Nie, nesmie na to myslieť. Dúfajme, že túto ženu nájdeme skôr, ako sa niečo stane, povzdychla si a ťukla na dvere kolegovej kancelárie.

„Jožko, potrebujeme vyhlásiť pátranie po nezvestnej Klaudii Laurentovej, vek päťdesiatjeden rokov, výška stošesťdesiatosem centimetrov, hnedé oči, hnedé vlasy. Tu je fotka.”

„Ako dlho je nezvestná?”

„Pár hodín.”

Kolega sa na ňu neveriacky pozrel: „Pár hodín? Nepoznáš predpisy?”

„Jozef, kašli na predpisy, tá žena je vážne chorá a je tu obava, že si niečo urobí.”

„No ja neviem, šéf bude zúriť. Nepočítaj, že to potom vezmem na seba!”

„Nepočítam,” prikývla vážne. „Riskujem napomenutie, stiahnutie prémie alebo akýkoľvek iný trest, naozaj by som však v tomto prípade nerada oznamovala jej dcére, že sa nedalo nič robiť, pretože sme sa museli držať predpisov.”

Jozef si poškrabal fúzy a potom prikývol.