Tamara Tainová – spisovateľka

2. kapitola

S Mandy som sa stretla hneď na druhý deň.

Stála som práve na zastávke autobusu, keď pri mne zastala veľká motorka a ozval sa známy hlas.

„Zaveziem ťa niekam?” odklopila si priezor na prilbe.

„Jéj, ahoj,” zahabkala som.

„Tak zaveziem?”

Neisto som si premerala jej mašinku.

„Pôjdem opatrne,” upokojila ma, keď spozorovala môj výraz.

„Dobre, ak ti to nevadí, potrebujem ísť domov,” súhlasila som váhavo a nasadila si prilbu, ktorú mi podala.

„V pohode,” prikývla a naštartovala.

Počas celej cesty som ju objímala okolo drieku a nadobúdala úplne iracionálny pocit, že jej môžem dôverovať. A nielen pri rýchlej jazde, ktorú mi predviedla. Bolo to také prekvapivé zistenie, že som sa ho snažila čo najskôr zatlačiť do úzadia. Nemala som predsa šestnásť, aby som uverila, že na silnú náklonnosť stačí jeden rozhovor pri káve.

Keď som pred naším domom schádzala z motorky, trošku sa mi triasli nohy.

„Máš na večer nejaký program?” zaskočila ma vzápätí.
„Áno, mám,” zaklamala som, nevediac prečo. Nemala som program a zúfalo sa mi nechcelo zostať doma, ale z neznámeho dôvodu som sa nechcela stretnúť ani s ňou. Išlo to akosi prirýchlo.

„Tak nič, maj sa,” nakopla mašinu a odfrčala.

Stála som na chodníku a mala hlúpy pocit, že som niečo pokazila.

*

„Čo by si pokazila?” začudovane sa spýtal Tony a hlasno vysŕkal zvyšok kofoly z veľkého plastového pohára.

Sedeli sme na lavičke v areáli nášho kúpaliska a do očí nám svietilo zapadajúce slnko.

„Nerozumiem ti, vidíš tú babu druhý raz v živote, povieš jej, že máš na večer program a máš z toho problém?”

„Nechaj to tak,” mávla som rukou.

„Tak, načo si mi to povedala?”

„Neviem.”

S Tonym sme sa poznali od detstva. Bývali sme v jednej bytovke a chodili spolu aj do škôlky. To som si nepamätala, aj keď mi Tonyho mama raz ukázala spoločnú fotku z parku a tvrdila mi, že chlapec v čiapke s veľkým gongolcom je Tony, a dievčatko, čo pri ňom čupí so sklonenou hlavou, som ja. Keď sa naši neskôr odsťahovali do vily, stratila som ho z dohľadu. Stretli sme sa tesne pred maturitou v nejakom nákupnom stredisku a po niekoľkých rokoch u nás v zoologickej. Tonyho práve pustili na podmienku a hľadal si nejakú brigádu. Každé leto sme potrebovali zaplátať diery, aby si ošetrovatelia mohli brať dovolenky, a tak som sa za neho prihovorila. Vedúci nad jeho záznamom v registri trestov mávol rukou, poznamenal čosi ako, že zvieratám je to jedno a u nás nemá čo ukradnúť, strčil mu do ruky vidly a poslal ho vyčistiť jednu zo stajní. Tony zostal v zoologickej aj po lete.

Naše dospelácke priateľstvo sa nezrodilo za deň ani za dva. Vlastne, ani neviem, či to bolo priateľstvo. Spojila nás láska k zvieratám, matné spomienky na detstvo a malé ošumelé kúpalisko, kam sme chodievali od otvorenia sezóny.

„Si si naozaj istá, že nie si lesba?” spýtal sa ma Tony po chvíli.

„To akože, keď nespím s tebou, tak som lesba?”

„Asi tak,” prikývol. Vystrel pred seba dlhé nohy a zaklonil trochu hlavu. „Si zvláštna, vieš o tom?” povedal so zavretými očami.

„Prečo?”

„S nikým sa nestretávaš,” blysol sa nečakaným psychologickým postrehom.

„A toto sú kto? Mimozemšťania?” ukázala som na areál kúpaliska, kde sa tmolili poslední kúpaniachtiví ľudia.

„Vieš, ako som to myslel. Nespomínaš žiadnu kamošku ani žiadneho frajera, to nie je normálne,” pridal zamyslene.

Mal pravdu. V poslednom čase som sa uzatvárala do seba, aby som nemusela klamať na zdvorilú otázku o tom, ako sa mám, alebo aby som náhodou nezačala hovoriť o veciach, ktoré by vyvolali na tvárach poslucháčov údiv, odpor alebo len tiché rozpaky. Ak vám zomrie niekto blízky, existuje na to veta: Úprimnú sústrasť. Ak zomierate každý deň od neistoty vy, neexistuje na to žiadne povzbudenie.

„Poďme si ešte zaplávať, o chvíľu budeme musieť ísť,” navrhla som Tonymu potláčajúc tichý vzdych.

Neprotestoval. Bol to zvláštny chalan, nepotreboval dopovedané príbehy.

Chodievali sme na kupko tesne pred zatvorením, krátkovlasá kočka s vytetovaným motýľom na ramene nás púšťala do areálu bez lístka a nebolo to len preto, že sa jej Tony viditeľne páčil.

PO 17. HODINE VSTUP ZADARMO

hlásal nápis na čiernej tabuli zavesenej pri okienku pokladne. Tony tvrdil, že ho nebaví tráviť večery len s mamou a z pochopiteľných dôvodov sa vyhýbal aj kamarátom. Ja som sa domovu vyhýbala tiež. Aj keď úplne z iných dôvodov.

To naše kupko nebol žiadny prepych – dva dvadsaťpäťmetrové bazény so studenou vodou, zanedbané volejbalové ihrisko s potrhanou sieťou a niekoľko stánkov, kde za nekresťanské peniaze predávali hranolčeky zohriate v tisíckrát prepraženom oleji, mastnú klobásu so starým kyslým chlebom alebo studené langoše s cesnakom a smotanou. Nikdy sme tam nejedli ani neležali na fliačikoch podupanej trávy. Zaplávali sme si zopár dĺžok, zaliali ich čapovanou kofolou a odchádzali preč s mokrými plavkami páchnucími po chlóre.

Skočila som šípku do bazéna riskujúc pobúrený hvizd plavčíka a pod vodou som preplávala skoro pol dĺžky. Veľmi rada som sa ponárala. Pod vodou som našla svet bez hluku, bolesti a trýznivých myšlienok. Obklopená tichom a vodou som bolestne zatúžila po detstve, keď sme chodievali dvakrát do roka k moru, otec ma učil ponárať sa pri korálových útesoch a mama mala väčšinu dňa úsmev na tvári.