Pondelky by bolo treba zrušiť, pomyslela som si nešťastne, keď ma budík nešetrne zobudil po štvordňovom leňošení. Potrebovala som toho toľko stihnúť! Práve, keď som s uterákom na hlave a v župane vychádzala z kúpeľne, ozval sa pri dverách zvonček.
„Sľúbila som, že ti poviem tú historku,“ vrútila sa Rebeka ku mne s nejakou škatuľou v náručí. To dievča tuším vôbec nespalo.
„Aj ja ťa rada vidím, Becky, ale dnes mám absolútnu nestíhačku. Práve som si dala sprchu a strašne potrebujem dopísať jeden článok. Už včera bolo neskoro.“
„Však pohoda, píš si,“ kývla mi Rebeka a zabočila do kuchyne, „doniesla som ti darček.“
Vyjavene som sa na ňu dívala.
„Mám narodeniny?“
„Máš?“
„Nie.“
„Tak vidíš,“ zasmiala sa a vytiahla zo škatule nový kávovar. „Aká som?“
„Si miláčik, len neviem, čím som si to zaslúžila,“ koktala som.
„Dary nie sú za zásluhy, bejby, lebo ak sú, potom to nie sú dary,“ poučila ma. „Páči sa ti tá farba? Sebe som kúpila červený, ak by si chcela, vymeníme si ich.“
„Nie, tento je krásny, ďakujem, “ zadívala som sa s obdivom na lesklý čierny povrch.
„Doniesla som ti aj náplň. Akože sorry, ale tá tvoja káva sa nedá piť.“
„Akože sorry, ale mne chutí,“ naježila som sa.
„Lebo si ešte neochutnala túto! Daj mi dve šálky a hoď si niečo na seba, nemôžem sa sústrediť, keď tu pobehuješ nahá,“ žmurkla na mňa.
Obliekla som sa a vyhupla na svoju ovankúšovanú sedačku, ktorú som si kúpila z prvej výplaty. Lamino podlaha, sedačka a ja – to bol nadlho jediný inventár v mojom byte. Posteľ do spálne som si dokúpila, až keď som sa spoznala s Alexom. V obchode s nábytkom ma Alex celý čas objímal okolo pása, šepkal mi do ucha neslušné slová a na môj protest, že si ju nemôžem dovoliť, vytiahol kreditku a posteľ dal nablokovať. „Váš manžel má výborný vkus,“ zašvitorila pokladníčka s obdivom, za čo ju Alex odmenil takým zvodným pohľadom, že skoro spadla zo stoličky.
„Halooo,“ pretrhla moje spomienky Rebeka, „preberieme sa, chválime, preháňame,“ ukázala na kávu.
„Je úžasná,“ prisvedčila som. Objímala som hrnček s kávou a rozmýšľala, ako veľmi mi chýbajú takéto spoločné rána s Alexom.
„Aj toto sú výhody môjho remesla. Môžem si dovoliť luxus, drahá,“ prerušila Rebeka znovu moje snívanie. „Ozaj, nechcela by si to niekedy skúsiť? Len tak. Zo srandy. Privyrobiť si!“ podpichla ma.
„Rebeka!“
„Áno?“ usmiala sa do mojich pobúrených očí. „Roztrhali by ťa, keby ťa spoznali. Si na zjedenie, keď sa hanbíš. Vieš, že stačí povedať a ja ti dohodím niekoho naozaj fajn.“
„Neprestaneš?“ zamračila som sa.
„Ale hej, prestanem, neboj. Nemôžem predsa ohroziť tvoju krehkú a ušľachtilú dušu! A rozbiť tvoje ilúzie o láske.“
Kedykoľvek začala takto rozprávať, cítila som sa ako hlupák.
Pohodila svojou čiernou hrivou dozadu a zadívala sa niekde za moju hlavu. „Alebo ako hovorí Jean-Paul Sartre, brány svojej väznice si nesie každý v sebe.“
Premiešať Sartra s pochybnosťami o láske v mojom ponímaní bolo omračujúce.
„Ty poznáš Sartra?“
„Aj kurvy občas čítajú, bejby,“ poučila ma.
„Vieš, že som to tak nemyslela.“
„Vieš, že si to tak myslela,“ uškrnula nad mojím zmäteným výrazom tváre. Čoraz väčšmi ma šokovala. Bola inteligentná, pohotová a ako mi práve predviedla, aj vzdelaná.
„Je ťa škoda, Becky,“ povedala som ticho. „Máš na viac.“
„Nechcem viac,“ odvrkla veselo. „A teraz ma vyhoď, lebo neodídem a ty nenapíšeš ten článok,“ vstala a pobrala sa k dverám. „Svoje zážitky, postrehy a skúsenosti ti rozpoviem nabudúce.“
Nemohla som si pomôcť, fascinovala ma čím ďalej, tým viac.
*
Rebeka vkĺzla do bytu a oprela si čelo o jedno z veľkých zrkadiel v priestrannej hale.
„Máš na viac,“ povedala jej Marissa v ten večer, keď ju našla makať v jednom nočnom bare pol roka po tom, ako ju Ivan odkopol a ako ju vyliali z druhého ročníka na výške.„Keby si chcela, mohla by si žiť úplne inak.“
Nie, inak sa zatiaľ nedalo. Dalo sa len pobehovať medzi stolíkmi a za pár eur navyše vydržať oplzlé pokrikovanie opitých mužov a ich neutíchajúce pokusy dostať sa jej pod sukňu. Až do dňa, kým sa v bare neobjavila Marissa.
Rebeka sa nikdy nedozvedela, čo ju doviedlo do podniku s nevkusným zariadením, pančovanou pijatikou a hlučnými hosťami. Ale bohatí ľudia mávajú občas čudné chúťky. A Marissa bola bohatá. Kričalo to z každého kusa nábytku, ktorý mala vo svojom priestrannom apartmáne s výhľadom na Dunaj, z každej fľaše, ktorú mala v bare rafinovane ukrytom za vodnou stenou, a z každého kúska luxusnej bielizne, ktorú mala na sebe v noc, keď ju tam priviedla.
„Si nádherná,“ povedala Rebeke s obdivom, keď sa spolu povyzliekali a ľahli si na obrovskú posteľ s hodvábnou prikrývkou. „Neboj sa, ja ti neublížim,“ šepla oduševnene do tmy a viedla jej ruku po svojom tele.
Bola to Rebekina prvá skúsenosť so ženou a nebola nepríjemná. Po odpornom zážitku s Vladanom, ponižujúcom rozchode s Ivanom a päťmesačnej skúsenosti s chlipnými narážkami chlapov v bare sa na muža nevedela ani len pozrieť.
(posledný úryvok z knihy Nemôžem ti povedať viac, Slovart, 2013 )
Rebeka,Becky,"Akože sorry...",bejby,... ...
Celá debata | RSS tejto debaty