Raz som kdesi čítala, že slovenské autorky si vymýšľajú do kníh exotické a neuveriteľné mená. Vraj, aby zaujali.
Neviem, ako to robia iní, no ja nedokážem dať postave „existujúce“ meno. Presnejšie, meno, ktoré poznám zo svojho okolia. Od malička mám k menám zvláštny vzťah, vždy mi symbolizovali vlastnosti človeka, ktorý ho nosil. Takže, ako pomenovať vlastného originálneho hrdinu, ktorý sa trochu podobá na Petra, trochu na Martina a trochu na Jána, ale je to niekto iný? Niekto, koho v skutočnosti nepoznám a koho som si vymyslela? A tak prichádza na rad kalendár a ja vyberám hrdinom mená, ktoré som v reále nikdy nestretla.
Možno tak premýšľajú aj ďalší. Možno preto sa dnes knihy hemžia Norami, Elami, Alexami, Timotejmi, Noelmi, Sárami, Violami… A napadlo mi ešte niečo. My tým našim hrdinom „tetujeme“ nielen meno ale aj charakter. Takže pomyslenie, že v skutočnosti tým svojim vymysleným menám robíme meno, je vlastne krásne. A nielen im a nielen v knihách.
Dnes sa stalo módou dávať si nicky, aliasy, prezývky a pseudonymy. Ľudia (najmä na nete) sa skrývajú za vymyslené mená a vymyslené identity. U mnohých sa pod rúškom anonymity uvoľňujú tie najhoršie vlastnosti. Arogancia, agresivita, sexizmus, šovinizmus, rasizmus, homofóbia… Na internete síce platí, že klávesnica znesie veľa a človek môže predstierať akúkoľvek z vlastností (okrem inteligencie), nedokáže sa však ukryť pred sebou. A tak sa človek po čase stáva svojím nickom a nick ním. Pretože, ak je niekto surovec, zbabelec, intrigán alebo hlupák, alebo naopak citlivý, tolerantný a pozorný človek, je nakoniec jedno, aké meno si vymyslí. Citujúc klasika: Ruža by voňala aj vtedy, ak by sa volala kapusta.
Asi preto tak pozorne volím mená do svojich kníh.
Vdychujem im predsa dušu, predstavy, názory, pohnútky, činy a sny.
A možno tým všetkým robím meno aj sebe.
Celá debata | RSS tejto debaty