Tamara Tainová – spisovateľka

Ono to zrejme nie je len o chýbajúcich peniazoch, ale aj o chýbajúcej úcte. K vzdelaniu, k poctivej a mnohokrát úplne nezištnej práci. Pretože povolanie učiteľa je o nadšení, o obete, o presvedčení. V našej krajine zviazanej byrokraciou to totiž nie je žiadna sláva. A o spoločenskom postavení učiteľov ani nehovorím.

Mám v dome štyroch učiteľov – dvoch stredoškolských, dvoch vysokoškolských. Tí stredoškolskí sú nadšenci. Pretože inak by to už dávno vzdali. Aj s nervami. Učenie v našej krajine totiž nie je len o učiteľskej práci, ktorú možno milovať. Je o nezmyselných predpisoch, schôdzach, zmenách, ktoré sa menia skôr, ako sa tie predchádzajúce dostali do života. Je mnohokrát o nekvalitných učebniciach, o nevyhovujúcich učebniach, o neprispôsobivých žiakoch, o nabitom rozvrhu, no a na poslednom mieste aj o neprimeraných platoch.

Nad tými vysokoškolskými nechápavo krútim hlavou. Nie je predsa možné, aby jedna vysokoškolská profesorka nedokázala uživiť svoj byt a auto. Poznám ju, skromná a vzdelaná pani. Má jedinú smolu. Je sama! Na všetky výdavky. Keď mi povedala o svojom zárobku, zatočila sa mi hlava. Tá druhá je na tom podobne. Nedávno mi povedala omračujúcu vetu: „Tuším budem musieť začať kdesi upratovať, aby som utiahla hypotéku na byt.“ Chápete? Vysokoškolská profesorka! Preboha! Všade na svete patria títo ľudia medzi horných desaťtisíc. A to doslova. U nás na nich dívajú pomedzi prsty. Dokonca spochybňujú ich nároky vetou: „Veď aj tak nič nerobia, tak nech nekričia!“

Hmm, niečo mi to pripomína. Starý ošúchaný vtip, ako robotníci pokrikovali na okoloidúcich študentov: „To sa vám študuje, keď na vás makáme!“

Na tomto mieste by mohol niekto namietať, že každá práca je spoločensky významná. Nepopieram. Stále si však myslím, že investícia do zdravia a vzdelania je tou najvýhodnejšou investíciou spoločnosti, štátu…nazvime to ľubovoľne.

A prečo ten titulok?

Sledujem to už niekoľko rokov a niekoľko rokov sa opakuje tá istá situácia. Nech je pri kormidle ľavica, pravica, konzervatívne alebo liberálne strany, nech je rok po voľbách alebo rok pred voľbami, učitelia počujú vždy tú istú vetu: Nie sú peniaze!

Lenže u nás už dlho nie sú peniaze na nič! Na dôchodky, pre zdravotné sestry, pre učiteľov, pre poľnohospodárov, na lieky, na diaľnice, na…

A pritom, pri všetkej úcte, keď sa dívam okolo seba, keď počúvam o premárnených miliónoch, o krádežiach storočia, o spreneverách, divokých tendroch, únikoch na daniach a podobných vymoženostiach, za ktoré NIKDY NIKTO nebol potrestaný a z ktorých sa mi točí hlava, zakaždým si pomyslím: „Sme jeden z najbohatších štátov na zemi. Ešte stále je z čoho brať! Alebo kradnúť?“