Jacek vložil do hriankovača štvorhranný chlebík a trpezlivo čakal, kým vyskočí. Po chvíli prístroj zarachotal, on dvomi prstami uchopil horúci plátok a položil ho na vrch pyramídy. Potom opatrne vytiahol šnúru zo zástrčky a sadol si k stolu s bielo-hnedým pogumovaným obrusom. Sedem hrianok s marhuľovým džemom a pol litra mlieka – to boli jeho raňajky, odkedy mu sestra ten hriankovač darovala.
„Ešte sa ti to neprejedlo?“ smiala sa mu po mesiaci.
„Neprejedlo,“ ubezpečoval ju.
„Prečo sedem?“ zaujímala sa, keď mu pozrela na tanier.
Nevedel jej na to odpovedať.
Nad niektorými vecami nepremýšľal, nad inými stále. Napríklad nad mladou ženou, ktorá bývala v dome na druhej strane ulice. Volala sa Barbora a ľudia v dedine tvrdili, že je to dcéra nejakého mafiánskeho bossa, ale Jacekovi sa to nezdalo. Žiadny boss za ňou nechodil, len jeden malý plešatý pánko. A ešte jeden chudý a vysoký.
Barbora kúpila pozemok od babky Kovárovej, starý dom nechala zbúrať a namiesto neho si dala postaviť nový. Rodina dala babku do domova a ona tam po troch mesiacoch zomrela.
„Asi bola chorá,“ uvažoval Jacek pred sestrou.
„No, určite,“ pohŕdavo odfrkla Hanka. „Starkej puklo srdce od smútku. Mladí zhrabli prachy za dom a na starkú sa vykašľali!“
Jacek neoponoval, Hanka bola múdra, vedela skoro všetko. Pracovala v poisťovni, asi preto sa o neho stále bála a kontrolovala ho. Či vypol hriankovač, či nezaspal vo vani, či polial kvety, či dobre zatvoril okná. Hriankovač vypínal pozorne, ohňa sa bál, odkedy mu v rukách vybuchla svetlica a popálila prsty na ľavej ruke, vo vani sa vždy len sprchoval. A kvety? Tie polieval presne o štvrtej, keď Barbora odchádzala do mesta. Pozoroval ju, ako otvára a zatvára bránku, ako nasadá do auta a odchádza. No najradšej sa na ňu díval, keď sa opaľovala na svojom trávniku. Nie, nie, najradšej sa díval, ako sa češe. Pritláčala si kefu o vlasy a tie poskakovali ako živé. Túžil si tie jej vlasy obtočiť okolo ruky a pritiahnuť ju k sebe ako kobylku. Doma mali jeden obraz, na ktorom sa vzpínala tmavá kobyla s dlhou hrivou. Vždy po tom obraze túžil a otec mu sľuboval, že keď vyrastie, tak mu ho dá. Nikdy ho nedostal. Po otcovej smrti mama predala všetky otcove obrazy a odsťahovala sa za svojím frajerom do Čiech. Zostali so sestrou sami. Hanka si našla v meste prácu a malý jednoizbák, on zostal v rodičovskom dome a snažil sa vyžiť zo záhrady, invalidného dôchodku a „vreckového“ od Hanky.
*
Jacek dojedol poslednú hrianku, pozmetal z obrusu omrvinky a vyložil ich na podobločnicu. Chvíľu čakal, či nepriletia jeho sýkorky. Miloval vtákov. Na starý drevený plot pri dome namaľoval trávu, púpavy a farebné vtáky. Niektoré mu vyšli nakrivo, ale ľuďom sa to páčilo. Každý, kto išiel okolo jeho plota, sa usmieval. Mal rád ľudí, ktorí sa usmievali. Aj Barbora sa na neho krásne usmievala.
„Nie, nechcem kŕmidlo pre vtáky,“ potriasla hlavou, keď k nej prišiel prvý raz kosiť trávnik. „Neznášam vtáky. Smrdia a škriekajú. Mám rada ryby,“ ukázala rukou na záhradné jazierko, v ktorom plávalo desať červených karasov.
„A čo s nimi urobíte v zime?“ spýtal sa zamyslene.
„Nechám ich tam. Snáď to prežijú. A keď nie, kúpim si nové.“
Rozmýšľal, ako budú ryby plávať v zamrznutom jazere. A tiež, či sú v tom jazierku šťastné. Vždy rozmýšľal, či sú bytosti okolo neho šťastné.
Barbora nebola. Vedel to. Raz ju počul kričať na toho chudého.
„Vypadni, ty hajzel. Nenávidím ťa, počuješ? Nenávidím!“
Muž sa usmieval a Barbora plakala. Jacek mal chuť preskočiť plot a zbiť ho. Potom by prišiel k Barbore a utrel by jej slzy. Tak, ako to videl vo filme.
„Kto bol ten muž?“ spýtal sa jej na druhý deň. „Ten vysoký. Čo ste na neho kričali…“
Barbora si zahryzla do pier a chvíľu mlčala. Potom vošla do domu a doniesla džbán plný ľadovej citronády. Vonku bolo horúco a on mal tričko mokré od potu. Po citronáde sa spotil ešte viac.
„Ak mi dáš to svoje tričko, dám ti nové,“ navrhla mu. Chvíľu rozmýšľal a potom sa vyzliekol. Podala mu modré tričko s malou bielou čiarkou na prsiach.
„Nike, zober si… A tu máš za tento mesiac.“ Na biely záhradný stolík položila niekoľko bankoviek.
Peniaze si vložil do nohavíc a tričko si priložil k tvári. Voňalo. Doma si ho rozprestrel na posteľ a zaboril do neho tvár. Predstavoval si, že je v ňom Barbora, že ju objíma a hladí po vlasoch. Keď bol smutný, sestra ho vždy hladila po vlasoch. Aj Barbora bola smutná, cítil to. Celé dni ležala na trávniku a pozerala sa na nebo. Aj on sa díval na oblohu, keď mu bolo smutno.
*
Hodinky v kuchyni ukazovali osem, mal ešte dve hodiny čas.
„Som nočný vták,“ vysvetľovala mu Barbora. „A potom sa neviem dospať. Naozaj stačí, keď prídeš po desiatej.“
Dva razy do týždňa jej chodil kosiť trávu a polievať kvety. Odkedy mala bazén, čistil aj ten.
Nemal rád čakanie, tak sa obliekol a išiel do obchodu na konci dediny. Rád chodil do toho obchodu, mali tam úplne všetko a navyše aj predavačku, s ktorou sa dalo rozprávať krásne o živote. Pani Machatová sa ho nikdy nevypytovala na sprostosti, či mu písala mama, či mu nie je samému smutno a kedy si nájde dievča. Hovorievala mu o svojom mužovi, ktorý zomrel na leukémiu, o dcére, ktorá sa vydala do Ameriky, a o zajacoch, ktoré chovala na výstavu.
„Máme čerstvú tresku a slané pletenky, nechceš?“ ponúkla ho so širokým úsmevom, len čo vstúpil.
Ústa mal ešte plné marhuľového lekváru, no prikývol. Tresku mal rád.
„Zoberiem si dvadsať deka a dve pletenky. Ale až o chvíľu…“
Chcel Barbore kúpiť nejaký darček, nikdy jej nič nedal a ona mu dala to tričko. Do očí mu padla nugatová pochúťka. Zobral aj pre Hanku, v sobotu mala mať meniny.
Keď prišiel domov, bolo pol desiatej. Uložil tresku do chladničky k piatim vajciam, fľaške kečupu, domácim škvarkám a krabičke s Lunexom. Potom zabalil čokoládu do ružového papiera, ktorý našiel v Hankinej izbe, a na balíček nakreslil dvoch vtáčikov.
Barbora mu prišla otvoriť v bielom kúpacom plášti.
„Nemusel si sa tak ponáhľať,“ zívla a zdvihla ruky k vlhkým vlasom. Jeden okrúhly prsník jej nezbedne vykukol z plášťa. Jacek sa naň díval ako vo vytržení.
„Kosačka je v garáži,“ pokynula mu rukou a akoby neochotne si pritiahla župan k telu.
„Ja… ja som vám priniesol darček,“ povedal nesmelo a vytiahol z vrecka balíček.
Prekvapene ho zobrala do rúk a roztrhla hodvábny papier. Plášť sa znovu roztvoril. Natiahol k nej ruku a dotkol sa horúcej vypukliny.
„Čo si to dovoľuješ, ty prasa!“ odskočila prudko z dosahu jeho rúk.
„Mám vás rád,“ povedal nežne.
„Jasné, celý život čakám len na teba!“ V očiach mala výsmech.
Díval sa do tváre skrivenej odporom a v hrudi ho prudko zabolelo.
„A teraz vypadni,“ prikázala mu. „Debil úchylný…“
*
Jacek si doma ľahol na posteľ a po lícach mu tiekli slzy. Nechápal, prečo ho vyhnala. Mal ju rád, chcel ju len pohladiť. Tak, ako to videl vo filmoch. Dlhé hodiny rozmýšľal, čo má urobiť. A potom sa rozhodol.
Vstal a zašiel do malej kôlne pri dome. Zobral do rúk sekeru a zelené vedro, do ktorého napustil čistú vodu. Pomaly prešiel na druhú stranu ulice a otvoril bránku do záhrady. Vonku sa stmievalo a aj Barborin dom bol tmavý, len z jedného okna sa lial svetlomodrý svit zapnutej televízie. Jacek ticho prešiel popod okná a potom sa rozohnal. Niekoľkými údermi rozbil záhradné jazierko a nechal z neho vytiecť vodu. Potom pozbieral poskakujúce karasy do vedra a pozorne ich doniesol domov. V kúpeľni zaštupľoval vaňu a napustil do nej vodu. Ani studenú, ani teplú. Takú akurát. A potom do nej vypustil karasy.
„U mňa nezamrznete,“ povedal im s úsmevom a sadol si vedľa vane na bledé kachličky.
Celá debata | RSS tejto debaty