Založ si blog

Nemôžem ti povedať viac (3)

„Zobudila som ťa?“ spýtal sa mamin hlas po mojom rozospatom prosím.

„Ahoj, mami, koľko je hodín?“ habkala som dezorientovane.

„Deväť.“

„Prepáč, včera som bola veľmi dlho hore,“ ospravedlňovala som sa chabo.

Po Alexovom odchode som nedokázala zaspať niekoľko hodín. Nepomohol horúci kúpeľ, nočný film ani kniha. A to som si zobrala Márqueza, ktorý ma uspáva po pár riadkoch.

„Ja som tiež nespala celú noc,“ priznala sa mama.

„Stalo sa niečo?“

„Bojím sa o Júliu.“

Júlia je moja sestra. V sedemnástich odišla do USA, aby tam zmaturovala. Tri mesiace po návrate domov odišla do Ameriky znovu. Tentoraz na výšku. Mama jej druhý odchod nedokázala rozchodiť.

Všuchla som si bosé nohy do sivých papúč s tvárou zajaca, ktoré som dostala od Júlie na posledné Vianoce, a prešla som aj s telefónom do kúpeľne.

„Maminka, po-sím, nest-esuj, načo je to dob-é?“ povedala som s ústami plnými kefky a pasty. Hlasno som vypľula do umývadla sliny, vodu a pastu a prešla do kuchyne. Pritisla som si telefón medzi líce a plece a začala som si pripravovať kávu so šľahaným mliekom.

„Čo ti to tam hučí?“ spýtala sa prekvapene.

„Ponorný mixér, vydrž sekundu, mami.“ Nasypala som si do hrnčeka štedrú dávku mojej zbožňovanej Nescafé, zaliala ju horúcou vodou a doliala napeneným mliekom. Na stole ležala neporušená škatuľa od pizze. Stislo mi hrdlo.

„… keď budeš mať deti, pochopíš,“ zaznel mamin hlas do stíchnutého slúchadla. „Laura, prosím ťa, napíš jej. Ale nie večer ani zajtra. Napíš jej hneď. Mám od včera zlý pocit. Bojím sa, že je chorá alebo niečo horšie. Pamätáš sa, ako to dopadlo, keď sa nám odmlčala prvýkrát. Nenávidím tú jej Ameriku!“ Mamin hlas sa pomaly lámal ako kľúčna kosť, ktorú si Júlia dokatovala pred dvomi rokmi pri zrážke s nejakým bláznom, čo si nevšimol jej odbočujúci bicykel.

„Maminka, všade môžeš ochorieť alebo sa zraniť. Na to nemusíš odísť do Ameriky.“

„Nerozumieš mi, Laura. Ja viem, že by sa mohla zraniť aj tu, ale tu by som jej vedela pomôcť. Vybavila by som jej najlepšieho lekára.“

„Aj tam jej vedia pomôcť, mami,“ prerušila som ju jemne.

Hrozivý pád z bicykla pod kolesá auta sa skončil Júliiným otrasom mozgu a zlomeninou, za ošetrenie ktorej jej americké zdravotníctvo naúčtovalo vyše dvetisíc dolárov. Slovenská poisťovňa ich odmietla preplatiť. Vraj Júlia nenahlásila poistnú udalosť dostatočne skoro. O dvetisícovom dlhu mama nevedela nič, Júlia ma zaviazala mlčaním a splácala ho poisťovni úplne sama.

V slúchadle sa ozval mamin tichý vzdych.

„Napíšem jej, maminka, sľubujem,“ pridala som rýchlo a posadila sa s kávou do obývačky. Vedela som, že mama sa bude znepokojovať do momentu, kým nedostaneme od Júlie odpoveď, a potom sa začne znepokojovať znovu. Chápala som ju len spolovice. Aj mne Júlia chýbala. Strašne. Chýbali mi naše bláznovstvá, nočné rozhovory, chýbal mi jej smiech a slová, ktorými dokázala všetko zľahčiť. Bola odo mňa o štyri roky mladšia a ja som si občas pri nej pripadala beznádejne dospelá.

„Nesmieš brať život tak vážne, Lulu,“ prihovárala sa mi menom, ktoré mi vymyslela, keď bola maličká.

Milovala som jej bezstarostnosť, vrúcnosť a takt. To posledné ma vždy znovu prekvapovalo, zo skúsenosti som vedela, že živelní ľudia nebývajú taktní. Júlia bola živelná a elektrizujúca. Ako jej úsmev a tmavé, trochu šikmé oči, ktoré zdedila po otcovi. Strašne mi chýbala, ale odmietala som sa strachovať o ňu pri každom odmlčaní.

„Nesmieš sa o ňu tak báť, mami. Nezabúdaj, že je už dospelá,“ vysúkala som zo seba tú najhlúpejšiu útechu, na akú som sa zmohla.

„Má len dvadsaťdva. To ešte nie je dospelosť,“ oponovala mi mama. „A keby aj, nikdy sa o vás neprestanem báť. Ani keď budete mať päťdesiat.“

„Jasné, ako v tej reklame na Granko,“ zasmiala som sa.

Neochotne sa pridala k môjmu smiechu. „A ty sa máš ako? Neprídeš na obed? Kúpila som kačicu. Urobím lokše a dusenú kapustu.“

„Prídem rada, maminka. A keby si chcela, môžem u teba aj prespať. Mám štyri dni voľno.“

Predstavila som si radosť, ktorá sa jej rozliala po tvári. Od otcovej smrti  sa cítila strašne osamelá. Cez deň ju zamestnávalo náročné povolanie, v noci však bola úplne sama. Poznala som ten pocit, keď sa človek budí po živom sne a posteľ vedľa neho je prázdna. Áno, to je ono! Pôjdem za mamou. Zatúžila som po jej blízkosti, po spoločnej káve s nugátovými šiškami, ktoré mávala vždy v zásobe, po detskej izbe s výhľadom na Slavín, v ktorej sme s Júliou vyrastali a v ktorej mama nezmenila ani jeden kus nábytku.

„Teším sa,“ rozlúčila sa mama a ja som si preniesla hrnček s kávou k počítaču a nahodila sa na gmail dúfajúc, že Júlia bude on-line. Nebola. Na západnom pobreží USA bolo pol jednej v noci a ona nepatrila k ľuďom, ktorí dlho do noci visia na počítači. Kedykoľvek som si sadala ku klávesnici, myslela som na paradox našich životov míňajúcich sa vo zvláštnom časopriestore, ktorý vytvorili vzdialenosť a časový posun.

Keď som si ja sadala k obedu, Júlia ešte sladko spala, keď sme u nás vystreľovali novoročný šampus, jej do konca roka chýbalo ešte deväť hodín. Nevdojak som si spomenula na úryvok z môjho zamilovaného Clarka, v ktorom kozmonaut prijíma videonahrávku zo Zeme, no je tak ďaleko, že tá nahrávka prichádza s mnohominútovým posunom. A tak, kým sa on díva, ako jeho synček sfúkava sviečky na torte, v skutočnosti je torta už dávno zjedená. Občas som si pripadala tak aj ja.

Klikla som na voľbu NAPÍSAŤ SPRÁVU a začala jej písať o maminom smútku. Nakoniec som pridala pár slov o Alexovi. Musela som sa niekomu zdôveriť.

*

Bolo presne osem hodín ráno, keď si Júlia prečítala sestrin mail.

Sedela v jednej z počítačových miestností miestnej univerzity a odpovedala mladším študentom na nekonečné otázky. Za dozor nad triedou a vedenie krúžku dostávala od fakulty stodvadsať dolárov mesačne, presne toľko, koľko potrebovala na splácanie tučnej sumy za pobyt v nemocnici, ktorý jej tá hnusná zlodejská poisťovňa na Slovensku odmietla preplatiť. Keby nebolo toho dlhu, bolo by jej celkom fajn. Takto sa pretĺkala pomocou štipka, ktoré by síce na Slovensku uživilo jednu štvorčlennú rodinu, ale jej stačilo ledva na zaplatenie internátu, školného a tej najlacnejšej stravy, aká sa dala zohnať. Občas, keď jej v žalúdku skučal hlad a v chladničke nebolo nič okrem poloprázdnej bandasky mlieka, lacnej konzervy tuniaka a fľaše kečupu, myslela na mamine vyprážané krídelká so zemiakovou kašou alebo sviečkovú so žemľovými knedľami a strašne túžila sadnúť na lietadlo a už sa sem nikdy nevrátiť. No potom si spomenula na svoje predsavzatie a zaťala zuby. Nesmie to vzdať a nesmie sa sťažovať! Nesmie mamu a Lauru trápiť. Keď získa diplom, všetko im vynahradí. Zarobí obrovské prachy a kúpi obom, čo len budú chcieť. Stisla voľbu ODPOVEDAŤ a do prázdneho formuláru naťukala zopár veselých viet.

 

 

(Exkluzívne z knihy Nemôžem ti povedať viac, ktorá vyjde v apríli 2013 vo vydavateľstve Slovart)

Kniha o smútku rodičov, ktorých deti odchádzajú za „lepším“ životom do zahraničia, ale aj o zákulisí najstaršieho remesla na svete, o ktorom sa v našej spoločnosti mlčí.

Čo teraz, pán Cameron?

25.06.2016

Nemám rada politiku. Pokojne by som prežila bez všetkých špinavých hier, večných šarvátok, ale aj nebezpečných megalomanských rozhodnutí. Lenže to nejde. Nikto nie je ostrovom samým pre viac »

Každá krajina má v srdci mokvajúcu ranu

16.05.2016

Doznievajú vo mne zvuky najväčšej speváckej súťaže Eurovision Song Contest, ktorá sa tento rok uskutočnila v Štokholme. Mám rada spevácke súťaže a preto som sa na live prenosy naozaj tešila. viac »

Dvojnásobný víťaz

01.03.2016

Viem, že Leonardo DiCaprio si možno zaslúžil Oscara už skôr a za iné svoje filmy. A tiež si viem predstaviť, že herci, ktorí boli spolu s ním nominovaní, sa tento rok môžu cítiť trochu viac »

Lenin, Rusko, socha

Poľskí poslanci odhlasovali zrušenie pomníkov komunizmu, Rusko zúri

22.06.2017 22:29

Poľskí poslanci schválili novelu zákona o zákaze propagácie komunizmu, ktorý počíta s odstránením pamätníkov "glorifikujúcich totalitné zriadenie".

Volkswagen, protest, štrajk

Štrajk vo VW pokračuje. Odbory pod 13,9 % zvýšenia nepôjdu

22.06.2017 20:30

Vedenie Volkswagenu Slovakia a štrajkujúci odborári sa nedohodli, štrajk pokračuje. Odborári zľavili, namiesto 16 percent chcú 13,9 %. Menej v žiadnom prípade nie.

EÚ, Európska únia, vlajka

EÚ predĺži ekonomické sankcie voči Rusku

22.06.2017 20:19, aktualizované: 20:32

Európska únia predĺži ekonomické sankcie uvalené na Rusko kvôli ukrajinskej kríze. Rozhodnutie summitu oznámil na twitteri predseda Európskej rady Donald Tusk.

USA, Trump

Žiadne nahrávky s exšéfom FBI Comeym neexistujú, vyhlásil Trump

22.06.2017 20:06

Americký prezident Donald Trump vo štvrtok vyhlásil, že si nenahrával a ani nemá žiadne nahrávky jeho rozhovorov s bývalým šéfom FBI Jamesom Comeym.

Tamara Tainová

Najväčším triumfom spisovateľov je, keď primäjú myslieť tých, ktorí sú toho schopní. (Eugène Delacroix)

Štatistiky blogu

Počet článkov: 53
Celková čítanosť: 109978x
Priemerná čítanosť článkov: 2075x

Autor blogu