Stretávam ju občas cestou cez park. Batká sa pomaly po chodníku, ako to zvyknú starí ľudia. Popri boku sa jej hompáľa ošúchaná taška, na pleciach starý kabát, ktorý vyzerá priťažký pre jej drobné plecia.

Pred desiatimi dňami som dostala od Všeobecnej zdravotnej poisťovne list, že mám preplatok xx eur, ktorý mi bude vyplatený poštovou poukážkou. Poukážka tam, samozrejme, priložená nebola. No nič, veď príde.

Sú knihy, ktoré môžete čítať opakovane v rôznom veku a v rôznom citovom rozpoložení, a vždy tam nájdete niečo, čo ste si predtým nevšimli.

Dala som na prízemie nášho paneláka peknú bielu knižnicu s niekoľkými vyradenými knihami. Pôvodne som uvažovala, že ju zanesiem do parku, je tam mnoho lavičiek, ľudia by to určite ocenili. Len sa mi nepodarilo vymyslieť, ako ju zabezpečiť pred dažďom, tak som ju dala aspoň do domu.

„Všetko dobré v Novom roku, najmä zdravie, šťastie a peniaze,“ zaželala mi milá pani, s ktorou sa občas stretávam v parku. „No, ja by som si želala asi len to zdravie,“ vzdychla som si, pretože som nedávno prekonala veľmi ťažkú operáciu a nie a nie sa dostať z pooperačných ťažkostí. „Iste,“ prisvedčila milá pani, „ale na to, aby […]

Prechádzam sa v parku so psom. Na lavičke sedia dvaja chlapi, jeden drží v ruke fľašu s vínom. Na očiach im vidno, že už čo to popili. Odrazu sa ozve jeden z chlapov: „Nechoďte sem, ja sa bojím psov.“ Druhý sa pridá: „Ja sa nebojím psov, ja sa bojím holubov.“ Prvý vycíti príležitosť, ako ho presvedčiť a povie: „Však to JE holub…“

Keď občas surfujem po nete, mám pocit, že niektorí jedinci žijú len preto, aby mohli pod rúškom anonymity napádať iných. Skrytí za vymyslené mená, ktoré bývajú mnohokrát bezpohlavné, dostávajú orgazmus len pri pomyslení, ako toho druhého zosmiešnili, urazili, potupili alebo znechutili. Dobíjajú sa novou energiou a s radosťou sa vrhajú na ďalšiu obeť, aby ju cicali. […]

Raz som kdesi čítala, že slovenské autorky si vymýšľajú do kníh exotické a neuveriteľné mená. Vraj, aby zaujali.

Slovensko zalieva voda z rozvodnených riek. Sedíme s mamou pri telke a s hrôzou sa dívame na tú skazu. Vtedy mama povie zaujímavú vetu: „Prečo nemajú pripravené tie vrecia s pieskom už skôr? Prečo to robia na poslednú chvíľu?“ Vyzerá to logicky, no nasledujúca správa tú logiku vyvracia. Miestne potoky, ktoré mávajú bežne hĺbku 30 cm, sa behom niekoľkých […]

Stála predo mnou, ruky sa jej trošku triasli, nohy tiež neposlúchali. Barle mala opreté o pult a pomalými pohybmi vyťahovala z peňaženky drobné za niekoľko dekagramov mäkkej salámy a dva páry párkov. Predavačka za pultom od nervozity skoro skákala.