Eugène Delacroix raz povedal: Najväčším triumfom spisovateľov je, keď primäjú myslieť tých, ktorí sú toho schopní. Mňa osobne teší aj to, keď sa čitateľ stotožní s mojou knihou natoľko, že v nej nájde odpovede na svoje otázky. Dnes sa stalo ešte čosi viac.

3. kapitola Keď som sa vrátila domov, celá vila voňala kapustnicou. Spojenie vianočnej vône s horúcim letom bolo také netradičné ako teta Vilma, ktorá sa nám už niekoľko rokov starala o domácnosť. „Urobila som vám liptovskú. S údeným a hríbikmi,” vybehla mi v ústrety rozhorúčená a materská ako babička, po ktorej som vždy túžila a ktorú som nemala.

2. kapitola S Mandy som sa stretla hneď na druhý deň. Stála som práve na zastávke autobusu, keď pri mne zastala veľká motorka a ozval sa známy hlas. „Zaveziem ťa niekam?” odklopila si priezor na prilbe. „Jéj, ahoj,” zahabkala som. „Tak zaveziem?” Neisto som si premerala jej mašinku. „Pôjdem opatrne,” upokojila ma, keď spozorovala môj výraz.

Po napísaní môjho prvého románu „Je to inak, mami…“ ma oslovilo jedno dievča s otázkou, či by som nechcela napísať knihu o ľuďoch s chorou dušou. Medzitým vznikli ďalšie moje knihy a ja som túto tému odsúvala kdesi na najspodnejšiu poličku môjho záujmu.