Nemám rada politiku. Pokojne by som prežila bez všetkých špinavých hier, večných šarvátok, ale aj nebezpečných megalomanských rozhodnutí. Lenže to nejde. Nikto nie je ostrovom samým pre seba, akokoľvek by si to občas prial. A tak sledujem dianie vo svete, pretože sa týka aj mňa. Ani nie z pohľadu veľkých finančných skupín a rôznych lobby, tam sú tie záujmy a pohnútky jasné, skôr sa snažím pochopiť myslenie obyčajných ľudí.
Snažím sa pochopiť masu ľudí, ktorá nielen u nás ale aj vo svete dokáže naletieť populistom. Manipulátorom. Klamárom. Všetkým tým, ktorí hovoria len A, no nikdy nepovedia B. Ktorí udierajú na citlivé miesta a využívajú ich. Raz je to strach, inokedy národná hrdosť, alebo prísľub neba.
Oddávna však platí staré známe a múdre: „Dvakrát meraj a raz rež.“ Ak ide o dôležité rozhodnutia, mali by ľudia používať vlastný rozum. Pozrieť sa aj za roh. Nenechať si vymývať mozgy plamennými rečníkmi a ešte plamennejšími sľubmi, ktoré politici skoro nikdy nedodržia. Najmä teraz nie, keď sú svet a ekonomika zo dňa na deň zložitejšie a prepojenejšie.
Vo štvrtok sa v Británii konalo referendum o opustení alebo zotrvaní v EÚ. Populisti a „národovci“, ktorí sľubovali Britániu Britom, si môžu mädliť ruky. Brexit našiel dostatočný počet stúpencov. Podľa výsledkov rozhodol vidiek, rozhodli starší ľudia, rozhodla skupina s nižším vzdelaním. Nemám nič proti drobným poctivým farmárom, nemám nič proti starším ľuďom, nemám nič proti nikomu. Chcem si len položiť otázku? Vedeli títo ľudia, aké dôsledky bude mať ich rozhodnutie? Pomenovali agitátori len raz aj nejaké negatíva? Vysvetlili svojim stúpencom, čo to v skutočnosti prinesie nielen ich krajine ale aj celej Európe?
Samozrejme, že nevarovali. Veď, ako by mohli uspieť, ak by povedali, že behom jedného jediného dňa libra klesne na 30-ročné minimum, a tak sa znehodnotia všetky úspory? Že sa otrasú všetky finančné trhy, že Londýn sa bude musieť rozlúčiť so svojím významným postavením vo finančnom svete…
Samozrejme, že agitátori hovorili len A. Sľubovali oslobodenie od nadvládu EÚ a „nenávideného“ Nemecka. Sľubovali lepší život. Menšie dane, vyššie zárobky, slobodné rozhodovanie. Zabudli však povedať, koľko bude v skutočnosti stáť toto gesto hrdosti. Koľko námahy a investícií pôjde na upratovanie niečoho, čo bolo upratané. Koľko námahy bude stáť prekopanie zmlúv a vydobytie aspoň časti výhod, ktoré Británia mala a teraz ich stratí.
Konanie zástancov Brexitu mi pripomína konanie malého dieťaťa, ktoré vzdorovito vyleje plnú misku sladkej kaše a potom sa domáha novej porcie.
Dva dni po vyhlásení výsledkov milión Britov žiada nové referendum o EÚ. A počet rastie.
To, čo bolo predvolebným sľubom pána Camerona, sa vo štvrtok naozaj uskutočnilo. Referendum. Zdá sa však, že dopadlo trochu inak, ako si on sám predstavoval. A tak sa jeho nedomyslený sľub obrátil najmä proti jemu. Revolúcia odjakživa požiera svoje deti.
Britský premiér na jeseň opustí svoju funkciu. Niet pochýb, že sa neslávne zapíše do histórie. Podaril sa mu totiž husársky kúsok. Ohroziť naraz dve únie. Európsku aj tú svoju – britskú.
A tak sa mi na jazyk derie rečnícka otázka:
„Čo teraz, pán Cameron?“