Po uverejnení predchádzajúceho článku ma niektorí čitatelia obvinili z nepochopenia, dokonca z obraňovania násilia. Omyl. Ak som sa zamýšľala nad hranicami karikatúry, nad poslaním slobody slova a udalosťami, ktoré predchádzali útoku na francúzske vydavateľstvo, v žiadnom prípade som nechcela schváliť vražedný útok alebo sa postaviť na stranu teroristov. Veľmi dobre si uvedomujem, čo prináša so sebou náboženský fanatizmus, nenávisť a neznášanlivosť, nakoniec – píšem o tom knihy. Veľmi dobre si uvedomujem, čo je to násilie – bojujem proti nemu každou bunkou svojho tela. Ale násilie nie je len to, ktoré má v rukách samopal. Odohráva sa mnohokrát za dverami bytov. Skryté, netrestané, nepoznané. Násilie, ktoré nezdvíha na nohy celý svet, nie je však menej ukrutné…
Chcela som však o niečom inom.
Voľakedy dávno som si kládla otázku, prečo sa média predháňajú v hrôzostrašných správach, pri ktorých sa zo začiatku každému zdvíhal žalúdok, neskôr len niekomu a teraz málokomu. Kládla som si otázku, prečo sa točia filmy plné zabíjania, prečo sa ľudia správajú stále agresívnejšie a agresívnejšie? Prečo si rodinní príslušníci, partneri, susedia, či kolegovia robia zle? Prečo sa nenávidia dokonca cudzí ľudia? Prečo sa dokážu do krvi urážať? (Stačí zablúdiť do niektorej z internetových diskusií a tam to nájdete čierne na bielom). Prečo z ľudského správania mizne slušnosť a úcta? Prečo sa do neho dostáva bezcitnosť a ľahostajnosť? Prečo sú tí, čo apelujú na slušnosť a pochopenia, odrazu takí strašne smiešni?
Odpoveď je jednoduchá.
Stále viac a viac sa posúvajú hranica našej citlivosti a tak nad niektorými javmi, ktoré by nám za iných okolností vyrazili dych, mávneme rukou, alebo si ich ani neuvedomíme. A urážky, ktoré sa dostali do politického, spoločenského a verejného života? Nebuďte smiešna, pani spisovateľka, je predsa demokracia, každý môže povedať svoj názor. Súhlasím, každý môže povedať svoj názor, ide však o to, akou formou. Slušnosť sa však prestala nosiť. Dostala nálepku: Hlúpa a naivná.
A presne to isté sa stalo s toleranciou, citlivosťou a porozumením.
A tak úplne na záver pridám jeden malý príklad o tolerancii a slušnosti a verím, že tí, čo vedia čítať medzi riadkami, pochopia, o čom hovorím.
Pred pár rokmi som bola v Egypte. Hneď po príchode nás delegátka upozornila na niekoľko vecí, okrem iného, že do jedálne nemáme chodiť s odhalenými plecami, že máme rešpektovať kultúru a náboženstvo navštívenej krajiny. Nežiadala nás zahaliť si tvár, žiadala nás zahaliť si dekolt a plecia.
Čo myslíte, koľko žien poslúchlo jej upozornenie? V jedálni som stretávala ženy rôznych národností – Rusky, Češky, Nemky, Francúzsky, Slovenky… Ani jedna nemala zahalené plecia.
Ja viem, bolo 40 stupňov…