Uvidela som ho v uličke medzi regálmi. Chlapa, ktorý mi pred časom hnusne ublížil.
„Jéj, čau, dobre vyzeráš!“ pohol sa ku mne.
O ňom sa to nedalo povedať, ale rozhodla som sa byť za slušnú, tak som mu to nepovedala.
„Ako sa ti darí?“
„Super,“ odpovedala som podľa pravdy. Zdalo sa, že ho to zaskočilo.
„Ahá,“ pretiahol posledné písmeno spolu s tvárou. Rozveselilo ma to. Vždy patril k chlapom, ktorí si myslia, že bez nich to nejde.
„Vynechala som zo sféry záujmu polovicu ľudstva a svet sa stal zrazu krajším.“
„Polovicu ľudstva?“
„Tú mužskú. Na čele s tebou,“ vysvetlila som mu ochotne.
„Ahá,“ povedal znovu a zatváril sa ako idiot. „A čo teraz robíš,“ snažil sa prehodiť na bezpečnejšiu koľaj.
„Píšem knihy. O láske a tak…“ uškrnula som sa.
V očiach sa mu veselo zablyslo. „Neodporuješ si náhodou? Alebo píšeš len o ženách?“
„Nie, predstav si, že aj o mužoch.“
„Zrejme nás vykresľuješ ako totálnych blbcov a chrapúňov…“
„Tesne vedľa. Moji hrdinovia sú sympaťáci. Doplnila som im mozog a srdce. Presne tie dva orgány, ktoré tebe chýbajú.“