Stojím pri pulte s nárezmi a predo mnou stará pani. Pýta si nejakú dobrú šunku a dobrý syr. Zaujme ma to, pretože si pýta dosť veľké množstvo. Ako to sledujem, starší ľudia si kupujú pár dekagramov. Predavačka jej ochotne naváži a zabalí.Ani neviem, čo mi to napadne, spýtam sa jej, či chystá nejakú oslavu.
„Ale kdeže, prídu mi na návštevu vnuci. Mám ich troch,“ pochváli sa.
Vidí môj začudovaný pohľad a dodá: „Budem aj variť, ale oni majú radi trochu si dzobnúť zo syra a šunky s domácimi uhorkami, tak som im kúpila.“
„To ste ale dobrá stará mama,“ pochválim ju.
„Ale čoby, mladá pani. Len tak rozmýšľam – na pohreb už našetrené mám, to ostatné si predsa nezoberiem do hrobu.“
Trochu si vzdychne a potom sa znovu usmeje: „Nech majú deti na mňa peknú spomienku, dám im aj posledné.“
Pomaly sa poberie k pokladni a ja ešte dlho rozmýšľam o jej slovách.