„Chceš povedať, že ťa kamoška Rebeka nahovárala, aby si skúsila prácu prostitútky?“ overoval si Iľja so záujmom, keď som mu spomenula svoj rozhovor s Rebekou. Sedeli sme v rozhlasovom foyeri, pili kávu z plastových pohárov z neďalekého automatu a čakali na vysielací čas. Predstavila som si svoj luxusný kávovar od Rebeky a neubránila som sa úsmevu.
„Dúfam, že si neodmietla,“ dobiedzal Iľja.
„Zabijem ťa?“
„Prečo? Veď by to mohla byť pre teba celkom slušná profesionálna skúsenosť.“
„To akože, ak chcem poradiť drogovo závislému chalanovi, mala by som si párkrát šľahnúť?“
„Nevyjadril by som to lepšie.“
„Nenávidím ťa.“
„Miluješ ma.“
Mal pravdu, milovala som ho tak, ako môže baba milovať chalana, s ktorým si vymenila niekoľko bozkov, aby prišla na to, že sexom by stratila tisíckrát viac, ako jej poskytovalo kamarátstvo. Pretože kamarátstvo na rozdiel od lásky dokáže prežiť úplne všetko. Smútok, hnev, zlyhanie aj úspech. Bývalé aj budúce lásky. Alebo rozhovor o jednej šialenej prostitútke a jej bláznivých nápadoch.
„Raz si mi povedal, že si už s nejakou bol,“ napadlo mi.
„No bol aj nebol,“ priznal sa váhavo.
„Tuším sa červenáš. Smelo, nech viem čosi aj o tvojich hriechoch, moje poznáš už všetky.“
„Myslíš to, ako si švihla v obchode čokoládovú tyčinku?“
„Iľja!“
„Tak dobre. Tankoval som tesne za Bratislavou a ona pristúpila k môjmu autu a začala sa so mnou rozprávať. Myslel som, že potrebuje niekam zaviezť, tak som jej to ponúkol. Nasadil som ju do auta, a keď som sa jej spýtal, kam to bude, začala sa smiať, vraj som taký zlatý, že mi to urobí aj zadara.“
„Iľja, ja ťa fakt milujem,“ rozosmiala som sa.
„Bola príjemná, myslel som si, že je to nejaká študentka, ktorá potrebuje stop. Nikdy by mi nenapadlo, že taká baba… Bola fakt pekná.“ Na tvári sa mu objavil úprimný údiv.
„Aj Rebeka je pekná,“ prisvedčila som. „Neviem, asi som z tohto povolania trochu mimo. Vždy som si myslela, že to robia zdrogované štetky s rozpichanými žilami postávajúce na parkoviskách alebo okrajoch diaľnic.“
„No vedel by som ešte zopár príkladov, ak by si chcela,“ dopil a zdvihol sa z kresla.
„Tak daj.“
„Inokedy, teraz volá robota,“ vytiahol ma z kresla a jemne postrčil smerom k štúdiu.
*
V ten večer ma pri vysielaní nezaskočil žiadny telefonát. Zaskočil ma až ten doma.
„Lulu?“ ozval sa v mojom mobile slabý hlas.
„Juli?“ rozospato som zaškúlila na červené číslice malého budíka pri mojej hlave. Bolo pol štvrtej ráno.
„Lulu, je mi strašne zle.“
„Ako to myslíš? Od žalúdka?“
„Hej, hej od žalúdka. Sedím v kúpeľni a vraciam do záchodovej misy.“
„Čo si jedla?“
„Otvorila som si nejakú mäsovú konzervu, myslíš, že mohla byť otrávená? Prepáč…“ Počula sa hlboké a bolestné zaúpenie.
„Juls, počúvaj, ak to bolo pokazené, je to vážne. Zavolaj si záchranku alebo niekoho popros, nech ti ju zavolá. Písala si, že bývaš s dvomi babami,“ kričala som do telefónu.
„Hej, hej, ale obidve sú niekde preč,“ prisvedčil jej slabý hlas.
„Juls, nekecaj a zavolaj si pomoc. Prosím ťa, poslúchni ma.“
„Hnusne ma to bolí, vracala som už asi dvadsaťkrát.“
„Dobre, dobre, len volaj tú záchranku.“
„Strašne smrdím od tých grciek.“
„Blázonko, volaj! A prosím, prosím, ozvi sa mi, ako to dopadlo.“
„Dobre, zavolám, ale mame zatiaľ nič nehovor,“ hlas sa jej bolestne zlomil. V slúchadle sa ozvalo zaúpenie a potom ticho a ja som nevedela, či položila, alebo omdlela. Sedela som na posteli neschopná akcie. Strašne som chcela zavolať mame, ale vedela som, že tentoraz by som jej hystériu nezvládla. Nedokázala som totiž zvládnuť ani tú svoju. Bože, prosím ťa, nech sa jej nič nestane, modlila som sa ako voľakedy v detstve, keď som si myslela, že si Boha nakloním svojimi prosbami. Modlila som tak neskôr aj v nemocnici pri otcovej posteli, no moje prosby nepomohli a v jedno studené decembrové ráno otec zomrel.
Spomienky na otcovu smrť mi nepomohli – z brady mi kvapkali slzy na nočnú košeľu, kým som ju nemala úplne mokrú. Potrebovala som s niekým hovoriť, potrebovala som počuť slová, ktoré by z môjho tela vyhnali panický strach. Schytila som mobil a vytočila Alexovo meno. Po prvom zazvonení som to stopla. Poznala som pravidlá. Ach, Alex, prečo to začína byť také ťažké, pomyslela som si nešťastne. To predsa nie je normálne, že ťa nesmiem potrebovať. Navolila som ďalšie číslo a stisla zelené tlačidlo.
„Lulu?“ ozval sa Iľjov rozospatý hlas. Aj on ma občas volal ako Júlia, strašne sa mu páčila tá prezývka. „Ženská, čo horí? Vieš, koľko je hodín?“
„Mohol by si prísť ku mne? Prosím, hneď,“ hlas sa mi roztriasol od napätia.
„Okej, prídem.“
Nič viac, len to najkrajšie prídem pod slnkom.