Keď občas surfujem po nete, mám pocit, že niektorí jedinci žijú len preto, aby mohli pod rúškom anonymity napádať iných. Skrytí za vymyslené mená, ktoré bývajú mnohokrát bezpohlavné, dostávajú orgazmus len pri pomyslení, ako toho druhého zosmiešnili, urazili, potupili alebo znechutili. Dobíjajú sa novou energiou a s radosťou sa vrhajú na ďalšiu obeť, aby ju cicali. To by bol námet na sci-fi! Odstrihneš ich od netu a oni zahynú ako komáre po postreku.
Nie som psychológ, ale asi nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že to bývajú zakomplexovaní jedinci skrz-naskrz prežraní závisťou, skepsou, nenávisťou alebo hnevom z neúspechov v osobnom živote, v sexe, alebo v práci. (Asi nikoho neprekvapí, že čas ich príspevkov sa vzácne zhoduje s klasickým pracovným časom.) Nedokážem si totiž predstaviť šťastného, vyrovnaného a pracovne vyťaženého človeka, ktorý má potrebu ventilovať počas dňa svoje nenávistné pocity. Ukrytý za svietiacou obrazovkou svojho monitora a priťahovaný „beztrestnosťou“ netu ako pachom krvi.
Komáre na nete!
Myslím, že je čas venovať sa tejto téme v nejakej svojej nasledujúcej knihe 🙂