Stála predo mnou, ruky sa jej trošku triasli, nohy tiež neposlúchali. Barle mala opreté o pult a pomalými pohybmi vyťahovala z peňaženky drobné za niekoľko dekagramov mäkkej salámy a dva páry párkov. Predavačka za pultom od nervozity skoro skákala.
Keď sa nám pohľady stretli, otrávene sa na mňa pozrela a prevrátila oči. Dalo sa v nich úplne jasne čítať, ako jej tá drobná stará pani predo mnou ide na nervy. A tiež, že hľadá súhlas v mojich očiach. Zbytočne. Nedokázala som nájsť pochopenie pre jej nervozitu. V obchode nebol skoro nikto, za roztrasenou babičkou som stála len ja. Nesúrila som ju, nepodupkávala nohou. Trpezlivo som čakala, kým nájde peniaze. Po chvíli sa jej to podarilo. Predavačka namosúrene vytiahla zopár drobných a s nemiznúcim výrazom nevôle ich položila na sklenenú misku.
„Ďakujem,“ poďakovala sa stará pani a pomaly-pomaličky sa naťahovala k dvom papierovým balíčkom. Položila ich do malej tašky, uchopila barle do rúk a pomaly sa odbatkala k východu.
Priznám sa, pri pohľade na ňu mi stiahlo hrdlo. A pri pohľade na odutú tvár predavačky sa drali na pery prísne slová.
O tom, že jej správanie bolo hnusné.
Že takto sa nemá správať nielen ako predavačka, ale ani ako človek!
A tiež to, že aj ona raz bude stará…