Nie, o buzerantoch nie!

Pred pár dňami ku mne dobehla suseda. Vraj, požičaj mi nejaké knihy. Dala som jej päť a medzi nimi aj svoju. Pozorne si prečítala upútavku na knihe a potom povedala: „Nie, o buzerantoch nie! Tá predstava sa mi hnusí.“

Zarazila som sa pri jej tvrdých slovách, aj keď by som ich mala chápať.

Ešte pred časom som bola taká istá aj ja. Striasalo ma pri predstave dvoch mužov v posteli. Pretože ruku na srdce, kedykoľvek sa povie homosexuál, človek si predstaví najmä sex. Neskôr som pochopila, aká je to blbosť. Sex nám predsa v živote zaberá pár minút denne. A niekomu ani tých pár minút. A potom som natrafila na film, ktorý ma dojal až do špiku kostí a otvoril mi oči. Uvedomila som si, že môj odpor pramenil najmä z nevedomosti a začala som si o homosexualite čítať. Počúvala som spovede ľudí, ktorých odvrhla vlastná zaslepená rodina. A začala som sa za svoje striasanie hanbiť.

Pochopila som, že celý život je o niečom inom. O človečenstve. A to nemá sexuálnu orientáciu. Je jedno, či je niekto homosexuál, bisexuál, či heterosexuál – dôležité je, aký je človek. A o tom je aj moja kniha.

Škoda, že si ju tá baba neprečítala, možno by trochu zmenila svoj postoj. Alebo by aspoň na sekundu zauvažovala, aké by to bolo, keby jej vlastné dieťa raz pred ňu predstúpilo a povedalo: „Je to inak, mami…. Je to inak, ako to chceš a cítiš ty. A ver mi, že ja som si to nevybral, ani o tom nerozhodol. Tak ma, prosím, skús pochopiť a milovať takého, aký som.“