Sú veci, ktoré zabolia, aj keď sme dospelí

„Dobre, dobre, láska, pokúsim sa… počkaj… musím končiť, prišiel Boris,“ počul som mamin hlas, keď som vstúpil do bytu.

„Kto to bol, mami? Otec?“

„Nie, nie, jeden kolega,“ rozžiarila sa mama. „Pozval ma do Viedne na kávu. Čo myslíš, mám ísť?“

Možno to spôsobil rozhovor so Sofi, možno moja istota, že status quo našej rodiny sa nikdy nezmení, no pohľad na maminu rozžiarenú tvár ma čudne rozrušil.

„Mami, nechcel som, ale počul som ťa. Hovoríš mu láska, tak zo mňa nerob päťročné decko!“

Mame sa stratil úsmev z tváre, ako keby som jej ho zotrel špongiou. Najradšej by som si vylepil. Preboha, čo som to za bezcitného hlupáka?

„Počkaj, mami, ja som to tak nemyslel,“ opravil som sa rýchlo.

„Ale myslel,“ vzdychla si, „prepáč, že som o tom začala.“

„Nie, nie, mami, jasné, že máš ísť… budem rád…“ klamal som o dušu, len aby som nedal priestor nečakanej bolesti, ktorá ma zaskočila. Nikdy som si neuvedomil,  že hoci boli otec s mamou rozvedení, v mojom živote stále nebol priestor pre ich minulých, súčasných či budúcich partnerov. Ach, aký paradox! Keby sa predo mnou hádali, možno by som vnímal ich rozchod inak. No oni sa mali radi a ja som vlastne nikdy neprestal túžiť po tom, aby sa  k sebe vrátili. Moja nechuť stretnúť sa na spiatočnej ceste z Islandu s Malou nebola len o jej sfetovanom synovi, ale aj o mojej podvedomej nechuti byť v prítomnosti ženy, s ktorou otec žil. Áno, odrazu som to vedel úplne presne. Otec sa stretával s Malou a ja debil som v sebe živil nádej, že raz… A teraz dokonca mama! Jedna polovica mojej bytosti mi hovorila, že som hlúpo nespravodlivý, mama mala predsa právo na svoj život a na lásku, a druhá infantilná k nej chcela priskočiť a zakričať, že sa to nerobí, že deti majú mať len jedného otca a jednu mamu, a ak to aj náhodou nevyjde, nepotrebujú nikoho ďalšieho.

Mama ma pridobre poznala, aby si nevšimla moje rozpoloženie. Skôr, ako vstala z kresla, si opakom ruky utrela slzy a ja som cítil, že to už nenapravím žiadnym ospravedlnením. Zdrapol som kľúče od auta a vybehol som von. Nakoniec som si to rozmyslel a vybral sa peši. Chcel som ísť do klubu a chcel som sa napiť.

(Úryvok z knihy To prejde)