Všimla som si to už dávnejšie. Pozitívni hrdinovia bývajú obyčajne nudní a získavajú si nás práve tí negatívni. Pamätáme si ich v každej knihe a v každom filme. Dokážu presláviť hercov aj spisovateľov. Rozmýšľam, prečo je to tak.
Moja priateľka tvrdí, že „pozitívne veci sa nám snažia všetci vštepovať už od malička a možno práve preto niekde v ukrytom kútiku duše číha fascinácia tým zakázaným – negatívnym.“ Zaujímavá úvaha, ale veľmi odvážna. Pretože to by znamenalo, že príliš starostlivá a najmä moralistická výchova má opačné účinky. Hmmm, niečo pravdy na tom je! Mali sme susedu, ktorá svojej dcére nedovolila skoro nič. Výsledkom bolo, že dcéra v sedemnástich ušla z domu, otehotnela a bol poprask! Teda, nie že by tehotenstvo bol ten najväčší zločin, ale v tej ich pravítkovej rodine to bolo niečo neprípustné.
Ale o tom som nechcela! Mňa zaujímajú skôr tí knižní hrdinovia. Možno je to celkom prozaické – možno sa pozitívnemu hrdinovi spisovateľ bojí prisúdiť akúkoľvek negatívnu vlastnosť, na to má predsa podvodníkov, zvodcov, namyslencov, farizejov, hlupákov, neverníkov alebo len obyčajnú šéfku. Tým možno naložiť až po vrch. No a potom nám z toho vylezie na jednej strane uhladený, neprirodzený a vlastne nudný človek, ktorý nám ide na nervy, a s ktorým sa nedokážeme stotožniť, a na druhej strane ktosi, kto nám pripomína suseda, sesternicu, šéfa, kolegyňu, alebo bývalého milenca. Alebo dokonca aj nás. Pretože svet nie je čierno-biely, nie sú kladní hrdinovia a tí druhí. Každý z nás má čosi na rováši, ako hovorieva moja stará mama. Preto sú nám „zloduchovia“ akýmsi zvláštnym spôsobom sympatickí.
Možno v nich vidíme aj kúsok seba…