Chcela som tú postavu pomenovať podľa teba. Ja viem, voľakedy sme si hovorili, že všetko, čo sa nám stane, si necháme len pre seba, no mne sa náš príbeh zdal prisilný, aby zostal pochovaný len v mojej mysli, a ty si sa mi smial, že ak by som to napísala, buď ma rodina vydedí, alebo o moju knihu prejaví záujem Hollywood. Dodnes neviem, ktorá z tých dvoch predpovedí bola väčšia lichôtka.
Chcela som tú postavu pomenovať podľa teba. Vlastne, som to tak aj celý čas písala. Vkladala som do príbehu všetky spomienky na naše stretnutie a našu lásku.
Strašne som sa tešila, aký budeš nakoniec na mňa pyšný, a ako sa budeš cítiť poctený, že som ti postavila literárny pomník. Že tvoja láska bude niekoho inšpirovať, alebo dojímať k slzám tak, ako sa to občas podarí veľkým príbehom.
Lenže ty si sa prednedávnom definitívne odmlčal.
Bez vysvetlenia.
No, tak celkom bez vysvetlenia to nebolo. To vysvetlenie sa volá „Druhá žena“.
Nemôžem už náš príbeh prepísať.
Môžem však urobiť niečo iné. Vymazať z knihy tvoje meno a dať tam iné.
Dnes na to stačí naozaj málo. Zadať príkaz a vyplniť malú tabuľku.
Tak som to urobila.
CTRL H.
Stlačila som tie dve klávesnice a jediným pokynom som nahradila tvoje meno iným. Tak, ako ty.
Nikdy sa nedozvieš, že tá kniha mala byť pre teba.