„Ahoj, Rudko, už si na ceste? Fajn, tak sa zastav u mňa v sklade a dones mi odtiaľ maliarske potreby,“ znie do mobilu presvedčivý hlas šéfa maliarsko-rekonštrukčnej firmy. Rovnako presvedčivý bol pri podpise zmluvy. Zdalo sa, že pre neho a jeho firmu nič nie je problém – pracujú vraj odborne, čisto a rýchlo. No teraz neviem, buď pre neho tie slová majú iný význam, alebo za všetko môže Rudo.
Po troch dňoch od začatia prác, ktoré majiteľ firmy odhadol na päť dní, sa vraciam do bytu a neverím vlastným očiam. Holé stavenisko! Steny rozsekané, všade prach a hrubá špina. A to som chcela len vymaľovať tri miestnosti a v štvrtej urobiť elektrinu. Mám pocit, že sa rozplačem.
„Nemala si tam chodiť,“ smeje sa mi sestra. „Veď sú len na začiatku! Príď tam, keď to bude hotové.“
Poslúchnem ju. Dva dni hore dolu, veď z toho sa nestrieľa, hovorím si, keď mi šéf volá, že meškajú preto, lebo im počasie komplikuje maľovku. Chápem, steny neschnú, treba vydržať. Vrátim sa po týždni, šéf firmy mi radostne volá, že mám všetko hotové.
Veziem sa vo výťahu plná eufórie. To je vynález – dáte firme kľúče a oni vám všetko urobia. Upracú po sebe a máte to bez špiny a hluku.
Na prahu bytu skameniem. Čaká ma znovu len holé stavenisko bez vody, elektriny, s haldami špiny a starým nevymeneným oknom. Preboha, prečo ma volal? To je hotová práca?
„Nie, nie, žiadny odchod z bytu, budem tu s vami, kým to nedokončíte,“ snažím sa udržať hnev na uzde.
„Nebojte sa, teraz to už pôjde ako po masle,“ sľubuje mi šéf. „Ahoj, Rudko, už si na ceste? Fajn, tak sa zastav sa u mňa v sklade a dones mi odtiaľ maliarske potreby,“ znie do mobilu jeho presvedčivý hlas. „Ja odchádzam, ale je tu maliar,“ obráti sa ku mne. „On všetko dokončí!“
„Ale ešte stále nie je osadené okno,“ skúsim.
„Zajtra ho chlapi osadia. Nebojte sa, máme ho už na sklade. Imro, dokonči všetko vymaľované, zajtra už zatrieš len okolo okna,“ prikazuje šéf.
„A tá elektrina?“
„To urobím zajtra, nebojte sa!“
Do Vianoc chýba desať dní. Neviem si predstaviť, ako sa to dokončí, ale vraj zázraky sa občas dejú. Ak ovšem nepríde ohlasovaný koniec SVETA!
Na maliarske potreby čakáme v ten deň celé predpoludnie. Spolu s maliarom. Po niekoľkých hodinách sa spojím so šéfom.
„On to nedoniesol? Ja toho Ruda zabijem. Hneď mu volám.“
Neviem, či mu zavolal, alebo ho zabil. Rebrík a valček sa nedostavili. Prejdú ďalšie hodiny, maliar nevydrží a znovu sa spojí so šéfom. „Imre, a nemohol by si to urobiť štetcom?“ pýta sa šéf. Imre povie, že nie, a zbalí si fidlátka.
Nešťastne sa dívam na nedokončený byt. Toto nestihne do Vianoc ani David Copperfield!
Ráno volám majstrovi a poviem mu, že práca je stále nedokončená.
„Prepáčte, hneď volám Rudovi, nech pošle inú partiu, oni vám to dokončia.“
A nech si nezabudnú rebrík, chcem povedať, ale už sa nedostanem k slovu.
Druhá partia pracuje lepšie. Maľovka sa blíži k záveru. Nie tak elektrina. A na to je macher šéf. Ale toho niet. Príde o dva dni.
„Rudko, mohol by si prísť s tými svetlami? Aha, už si na ceste? Za pár minút? Dobre, pôjdem ťa čakať dolu a otvorím ti,“ komunikuje šéf do mobilu. Vzápätí sa vytratí.
Čakám hodinu, dve. Hmm, buď Rudo stratil orientáciu, alebo šéf pojem o čase. Po dvoch hodinách sa vracia bez Ruda.
„Budete chcieť takéto svetlá?“ ukazuje mi objímku bodového svetla.
„Áno, tie budú fajn,“ prisvedčím.
„Ale mám len dve a vy potrebujete štyri. Vybehnem do obchodu.“
Prestávam tomu rozumieť. A kde bol doteraz?
„V obchode nemali viac,“ oznamuje mi po hodine s tretím svetlom v ruke.
Nemali viac? A to ešte existuje?
„Namontujem vám aspoň tieto tri…a zajtra donesiem štvrté. Prídem ráno o pol ôsmej.“
Do Vianoc chýba šesť dní.
„Nebojte sa, zajtra vám to dokončíme!“
Zdá sa mi to iba, alebo som túto vetu počula už trikrát?
Na druhý deň šéf znovu mešká. Čakám hodinu, dve, tri. Pripadám si ako v zlom sne. Nie, nie je to sen – byt je stále rozbordelovaný, mraznička s chladničkou sú odpojené, svetlo mi svieti v kúpeľni, nie však v záchode. V kuchyni mám tri bodové svetlá, ktoré mi uprostred celého toho chaosu pripadajú komicky! Zásuvky v izbách sú bez šťavy.
„Prepáčte, Rudo mal vypnutý mobil,“ drmolí šéf, keď príde s trojhodinovým meškaním bez štvrtého svetla. Nechápem, ako s tým všetkým súvisí Rudo a jeho mobil. Šéf mi zapojí elektrinu v kuchyni a obývačke. Zásuvky v izbách ostávajú tvrdohlavo bez elektriny. Rovnako ako záchod. Maliari dokončia maľovku, okno je stále neosadené.
„To okno…“ skúsim.
„Rudko? Zajtra o ôsmej vás tu čakám s oknom. Áno, presne! Zákazník na to čaká.“
Na druhý deň nepríde ani šéf, ani Rudo, ani okno. Dostavia sa len maliari, ktorí majú dokončiť maľovku okolo okna. Čakáme na Godota! Môj pohár trpezlivosti preteká. Tentoraz už rozzúrene volám tomu brídilovi.
„Dávam vám posledné ultimátum. Ak tu to okno nebude do hodiny, môžete si ho nechať. Tak, ako všetky vaše výhovorky!“
Ten šialenec má ešte stále chuť na rozprávky. „Viete, niekto nám vymenil zámok na sklade,“ hovorí mi do telefónu.
„Aký zámok? Na akom sklade? To si robíte srandu?“
„Nie, ale bol v tom aj ten nešťastný pohreb a tá poľadovica…“
Ako spisovateľka by som mala mať pochopenie pre fabulovanie. Nemám.
„Pozrite sa, pán Ezop, máte poslednú šancu dokončiť tú elektrinu a okno, inak odstupujem od zmluvy.“
„No, to asi nepôjde, lebo mám horúčku.“
*
Prisahám, že TOTO nebola fikcia ale moja zúfalá skúsenosť z decembra.
Pochybujem, že nejaký Rudo naozaj existuje, a že šéf niekomu naozaj volal. Rudo je, jednoducho, zásterka na neschopnosť. Možno to tak robia viacerí. Založia si firmu s Rudom. Chcete sa sťažovať? Vážená porota, obráťte sa na Ruda! On je ten vinník!
Od zmluvy som odstúpila, napriek tomu pán Ezop neškodoval. Záloha, ktorú dostal, pokryla to, čo urobil. Mne síce zostali zvyšné peniaze, ale aj nevymenené okno a záchod bez elektriny. Teraz si musím zavolať inú partiu. Podmienka: Nesmie mať v svojom osadenstve Ruda!