Keď som dopísala svoju prvú knihu „Je to inak, mami…“, medzi mailami čitateľov sa objavila aj odvolávka na jednu epizódnu scénu v knihe.
Uvádzam ju v plnom znení, pretože lepšie to už nedokážem napísať.
Ja si totiž tiež myslím, že od detí sa dá naučiť mnohé. Kým ich my dospelí nepokazíme…
Vkĺzla na predné sedadlo pôvabne ako tanečnica a potom sa na mňa usmiala. Naladil som hudbu a vyštartovali sme. Sofi si pospevovala spolu s cédečkom, chýbal nám k tomu už len kabriolet, ináč sme boli ako v správnom americkom filme.
„Všimla si si, že v každom americkom filme sú v zábere veslári?“
„Nie, ale všimla som si, že v každom je černošský sudca a najmenej jeden homosexuál.“
Zasmial som sa. „No a?“
„No a nič, len ma rozčuľuje, keď sú homosexuáli stvárnení ako preafektovaní trapkovia v ružovom, ktorí smiešne špúlia pery, uhládzajú si ofinu a kávu pijú s odtiahnutým malíčkom. Myslím si, že presne toto vzbudzuje u ľudí odpor. Neviem, čím to je, možno utkvelou predstavou, že muž má proste vyzerať a správať sa ako muž.“
„Ok, beriem,“ prisvedčil som jej.
„A ešte ma štve, že hrajú buď prostitútov, narkomanov, samovrahov, alebo obete násilia.“
„Sofi, občas to tak naozaj je.“ Spomenul som si na Olafa, ktorému niekto rozmlátil tvár, na Schillera, ktorý sa ani netajil tým, že od svojich bohatých priateľov dostáva peniaze, spomenul som si na zúfalcov na mestských záchodoch a na Kiarine hlboké rany na zápästiach.
„Ja ťa milujem, Boris, hovorím o skrytej diskriminácii a ty sa jej ešte zastávaš. Viem, že sú medzi vami narkomani, samovrahovia a promiskuitní jedinci, pretože presne takí sú aj medzi nami. Kolegov syn má problém s drogami, moja sesternica nedávno pohltala celú fľaštičku liekov a môj bývalý má od nášho rozchodu štvrtú babu. Ale nikoho nenapadne povedať: Jasné, však je heterák. Chápeš?“
„Sofi, keby si sa chcela dať na dráhu političky, som tvoj volič. Si nádherná, keď si napálená.“
„Nie som napálená, len rozmýšľam. Momentálne je moderné písať o homosexuáloch, vyrábať prieskumy verejnej mienky. Ľudia sa v nich bijú do pŕs, že im to nevadí. Chápeš to slovo? Nevadí mi, že je niekto homosexuál. Do kelu, počul si niekedy vetu: „Nevadí mi, že je niekto hetero?“
„Sofi, je to problém väčšiny a menšiny. V ľudstve to jednoducho tak funguje. Väčšina prevalcuje menšinu.“
„Boris, je to zložitejšie. Nie je to vôbec o menšine a väčšine, je to o moci. Niekto určí, čo je správne a ľudia si to osvoja bez toho, aby sa nad tým zamysleli. Voľakedy dávno končili ľudia s červenými vlasmi na hranici, pretože podľa niekoho nosili diabolské znamenie. Dodnes nazývame niektoré zeme barbarskými, pretože ich ktosi tak pomenoval. Dovolíme, aby našu mienku ovplyvňovali jednotlivci a ani sa nezamyslíme, či majú pravdu. A ja teraz nehovorím len o homosexualite, hovorím o všetkom.
„Nezabudni sa niekedy aj nadýchnuť,“ prerušil som ju.
Naozaj sa nadýchla a pokračovala: „Napríklad taká móda. V šestnástom storočí bola ideálom krásy žena kyprých tvarov. Dnes? Vychudnuté manekýnky z domu hrôzy. Nemám problém s postavou, ale mnohí ju majú. A vieš, čo je na tom najšialenejšie? Tučnota je mnohokrát dôsledkom odmietania, nedostatku lásky, spochybňovania, ponižovania, lenže dnes letia štíhli ľudia, máš ich v každej reklame, v každom filme, v každom časopise. A tak sa všetci mračia pri pohľade na tučného človeka a prehlbujú tým jeho šialenú frustráciu. Ufff, koniec…“
„Nevadí mi, že si ukecaná, nevadí mi dokonca ani to, že si hetero,“ povedal som vážne.
Sofi sa rozosmiala.
„Tak už len niečo na túto tému. Nedávno som bola v parku svedkom nádhernej príhody. Jedna mamička poprosila dcérku, aby zaniesla kýblik chlapcovi, ktorý sa hral na piesku. Dieťa sa obzrelo a spýtalo: Tomu chlapcovi v červenom tričku? Mamička prikývla a jej dcérka mu ten kýblik podala.“ Sofi sa na moment odmlčala a potom dodala: „Ten chlapček bol černoško, no to dievčatko neriešilo jeho farbu kože, jeho vierovyznanie, jeho sexuálnu orientáciu, politické názory. A nebude to riešiť, pokiaľ ho to rodina, škola alebo médiá nenaučia.“
Áno, bolo to tak, nemal som k tomu čo dodať.
Sofi pridala hlasitosť a vrátila sa k svojmu úchvatnému karaoke. Vydržalo jej to celú cestu.
(Úryvok z knihy Je to inak, mami…, 2010)