Dnešný deň je Svetovým dňom prevencie týrania detí. Nemôžem pomôcť inak, len svojimi knihami, ktoré bubnujú na poplach. Pretože prežité týranie je bolesť, ktorá neprejde ani v dospelosti, a podpisuje sa na celej budúcnosti dieťaťa…
Keď som bola malá, mama si dávala pozor, aby ma neudrela na tvár. Telo som občas mala plné modrín, ale to sa dalo zakryť dlhými rukávmi a nohavicami, pamätám sa však, že sa jej raz šmykla ruka tak, že sa to zamaskovať nedalo. Bolo to v deň, keď som odmietla ísť do pivnice po marhuľový kompót, strašne som sa bála pivnice, v ktorej blikala zaprášená žiarovka a pavučiny sa lepili na tvár ako neviditeľné vlasy strašidiel. Chcela som, aby tam mama išla so mnou, no ona nepočúvala moje prosby, a čím viac som ju prosila, tým viac som stupňovala jej hnev, až sa nakoniec zahnala tak silno, až ma úderom zrazila na zem.
“Vstaň,” kričala a triasla ma za plece. Vlasy mi lietali okolo tváre ako papierové mávadlo, a keď sa upokojili, odhalili moje rozbité a krvácajúce ústa. Mama sa trochu zháčila a potom ma posotila pred seba. “Čoho sa bojíš, ty teľa?” povedala výsmešne a uštedrila mi tvrdý buchnát.
Po chvíli som stála v pivnici ožiarenej mátožným svetlom a v rozbitej pere mi pulzovala bolesť.
“Nehnevaj sa, maminka, nehnevaj sa, prosím,” opakovala som prosebne, aj keď sme vyšli naspäť do bytu a mama mi prikladala studený obklad na ústa.
“Do čerta s tebou, robíš mi len problémy,” rozčúlila sa znovu pri pohľade na moju tvár. “Pakuj sa do izby a nevychádzaj z nej, kým sa nepolepšíš!“
Kým sa nepolepším? Ležala som v izbe na svojej posteli a v mysli sa mi všetko pomiešalo. Čo som urobila? Aha, bola som zbabelá a to mamu hnevalo, preto ma udrela. Nesmiem sa báť tmy a pavučín, hovorila som si, ale pri spomienke na tmavú pivnicu mi vysychalo v hrdle. Mama ma nechala v izbe až do večera, v bruchu mi škŕkalo od hladu, pery som mala vyschnuté a telom mi lomcovala zimnica. Večer mi doniesla do izby pohár teplého mlieka a kúsok bábovky, zadívala sa na moje rozbité ústa a prikázala mi mlčať.
“Nie že budeš tárať nejaké nezmysly,” pohrozila mi prstom, ktorý vyzeral ako zobák dravého vtáka.
Na druhý deň v škole som povedala, že som sa udrela o dvere. Uverili mi. Prečo mi uverili?
Jediná, kto mi neveril, bola Olívia. Pozrela sa na mňa a stisla mi ruku.
“Zase mama?” pošepla. Ticho som prikývla.
“Neboj sa, kačiatko, to prejde,” utešovala ma a ja som sa jej snažila uveriť, no obe sme vedeli, že to neprejde, že to bude pokračovať znovu a znovu a znovu. Aj ona skrývala pod tričkom modriny, aj ona sa bála krokov, ktoré sa k nej blížili. Aj ona v noci plakávala do vankúša a želala si zomrieť. Raz, keď budem veľká, utečiem od neho, šepkávala mi do ucha a ja som si strašne želala utiecť s ňou.
Večer k nám prišla starká a ľútostivo sa zadívala na moje opuchnuté ústa.
“Nesmieš byť taká divoká,” povedala mi a otočila mi tvár k svetlu, „mama má dosť starostí aj bez toho!“
Prikývla som. Bolo mi ľúto, že som bola zlá a trápila mamu. Nechcela som ju trápiť, chcela som byť dobrá a poslušná, len…
Len nech ma neposiela do pivnice, starká, prosím, prosím, dohovor mame, teba poslúchne, chcela som povedať starkej, no nikdy som to nevyslovila. Namiesto toho som sa len pritisla k jej veľkému telu a ponorila si tvár do čiernych šiat, ktoré nosila.
Starká ma mala rada, často ma hladila po hlave a prosila ma, aby som nehnevala mamu, že mama to má ťažké, lebo je na všetko sama, a ja som si po každom stretnutí hovorila, že už nikdy nespadnem a nezablatím sa, že nezabudnem odložiť maslo do chladničky, že vylejem vodu z odkvapkávača na riad, že zavesím kľúče na vešiačik a nepohodím ich na stôl, že budem mať na písacom stole poriadok a pyžamo pekne uložené pod vankúšom, že už nikdy nepôjdem na balkón. Mama mi zakazovala chodiť na balkón, ale ja som tam chodila rada. Keď som sa pozrela dolu, ľudia, psy aj autá vyzerali ako hračkárske. Bol to pohľad na krajinu, ktorú som si vysnívala. Bývali v nej len deti a žiadni dospelí.
(Úryvok z knihy: To prejde, Slovart, 2011)