Založ si blog

Dievča, ktoré sa bálo sovy – vyznanie

Po napísaní môjho prvého románu “Je to inak, mami…” ma oslovilo jedno dievča s otázkou, či by som nechcela napísať knihu o ľuďoch s chorou dušou. Medzitým vznikli ďalšie moje knihy a ja som túto tému odsúvala kdesi na najspodnejšiu poličku môjho záujmu.

No prišiel deň, keď som si uvedomila, že “chorá duša” je problém, o ktorom mnohí nevedia absolútne nič a pritom sa týka stále väčšieho okruhu ľudí nevynímajúc ani mnohé slávne osobnosti. Pri každej správe o “nepochopiteľnej” samovražde nejakého slávneho človeka, pri každej zmienke rodinných príslušníkov, že nič netušili, sa posilňovalo moje odhodlanie napísať tento príbeh. Pretože ja o chorobách duše niečo viem…

Netrúfla som si opísať pocity ľudí, u ktorých naplno prepukla niektorá z psychických porúch. Trúfla som si však opísať nevedomosť, smútok a bezmocnosť tých, ktorí s takýmito ľuďmi žijú. Aj o tom je moja štvrtá kniha. O dievčati, ktoré má chorú matku a už si len matne spomína, aké to bolo, keď boli úplne normálna rodina. O dievčati, čo sa cíti osamelo v okruhu kamarátov, ktorých najväčším problémom je najnovší model telefónu. O dievčati, ktoré túži po láske a priateľstve, čo by dokázali pochopiť najťaživejšie tajomstvo jej rodiny.

Skúsim sem dať zopár kapitol a verím, že sa vám čítanie zapáči natoľko, že budete chcieť vedieť, ako tento príbeh pokračuje. Pretože okrem smútku je tam aj veľa lásky, pochopenia a smiechu. Vložila som do neho úplne najviac.

 

Dievča, ktoré sa bálo sovyDievča, ktoré sa bálo sovy

1. kapitola

 

Keď som v to horúce júlové predpoludnie zastala pred dverami prestížnej bratislavskej firmy, netušila som, že mladá žena, ktorú za nimi nájdem, zmení od základu môj život.

Po mojom zaklopaní sa ozvalo rázne ďalej a ja som sa vzápätí ocitla zoči-voči štíhlej žene v dlhej hnedočervenej sukni a ľahučkej kvetovanej blúzke s nedbalo zopnutými vlasmi medenej farby, modrým piercingom v nose a s farebným obrazom v rukách. „Vydržte sekundu,” poprosila ma, otočila sa k stene a zavesila obraz na pevný klinec trčiaci zo steny. „Tak a je to,” pošúchala si ruky a odstúpila od steny.

Poznala som ten obraz, mama mala presne takú istú reprodukciu vo svojej izbe. Zvláštna náhoda.

„Mojej dcére sa páči, pripomína jej detské čmáranice,” usmiala sa žena, keď si všimla môj pohľad. Potom ku mne natiahla ruku a predstavila sa menom, ktoré by pristalo skôr nejakej herečke alebo spisovateľke. „Amanda Malojová, priatelia ma však volajú Mandy.”

„Lea Laurentová, priatelia ma však volajú Lea.”

Prekvapene sa na mňa pozrela a potom sa veselo rozosmiala. Posunkom ma pozvala, aby som si sadla oproti nej k stolu, na ktorom mala množstvo papierov, počítač a fotografiu v bielom ráme.

„Pozrela som sa na požiadavku vášho otca,” pri poslednom slove trochu zvýšila hlas a skúmavo sa na mňa pozrela.

„Áno, písal vám môj otec,” prisvedčila som.

„Tá rekonštrukcia je pomerne rozsiahla a termín je šibeničný,” potriasla hlavou.

„Otec vám odkazuje, že mu nezáleží na peniazoch.”

„Tak potom ich má priveľa,” uškrnula sa. „Dobre, kedy sa môžem u vás zastaviť? Rada by som si to celé omrkla.”

„Otec je na služobnej ceste, vráti sa až o dva dni.”

„Nevadí, stačí, keď ma niekto pustí do domu. Po obhliadke vám pripravím svoju predstavu.”

Poznačila si moje mobilné číslo, dala si vysvetliť cestu k našej vile, a potom ma prekvapivo pozvala na kávu. „Nerada pijem kávu sama,” dodala na vysvetlenie.

Zviezli sme sa výťahom do malej luxusnej kaviarne na prízemí budovy, kde mi prezradila, že Amanda je naozaj jej pravé meno a nie nejaký umelecký pseudonym, že navrhuje interiéry pre bratislavskú smotánku a vo veku dvadsiatich deviatich rokov je platonická vdova.

To sme si už tykali a ja som sa jej spýtala, čo to znamená.

„Niekedy inokedy,” vykrútila sa, pozrela sa na hodinky a vložila si do úst posledný kúsok čokoládovo-kokosového koláča. Potom sa pôvabne zdvihla od malého stolíka pre dvoch a usmiala sa na mňa.

„Musím letieť. Som naozaj rada, že sme sa spoznali,” kývla mi na rozlúčku a rozbehla sa po schodoch k svojej kancelárii. Na šieste poschodie.

Zavolala mi hneď v ten večer.

„Zabudla som sa poďakovať,” prehovorila bez úvodu.

„Za čo?” nechápala som.

Zasmiala sa a položila.

Spomenula som si na jej veselé pehy na nose, strapcové sandále a množstvo kožených náramkov na rukách a celkom som sa zabávala pri predstave, ako pôsobí na svojich bohatých klientov, keď sa s ňou stretnú prvý raz. Nevyzerala ako renomovaná bytová architektka a majiteľka firmy, skôr ako študentka umeleckej priemyslovky, ktorá si občas šľahne mariánku a chodí sa vyvrieskať na rockové koncerty.

K tým, ktorí súdia podľa prvého dojmu, patril aj môj otec.

„Ste si istá, že to zvládnete?” premeral si ju nedôverčivo, keď o niekoľko dní položila svoj počítač na jeho masívny mahagónový stôl v pracovni.

„Ako čo? Zapnúť počítač alebo zrekonštruovať toto vaše sovie sídlo?”

Otec zalapal po dychu a ja som jej v duchu zatlieskala. Môj otec patril k ľuďom, ktorí cenu človeka posudzujú podľa značky hodiniek, topánok a výšky príjmu. Mandino útle zápästie zdobili smiešne ružové hodinky s plastovým remienkom, na nohách mala v ten deň okopané tenisky a o výške príjmu svedčila asi len cena, ktorú si zapýtala za svoju prácu. Po prezentácii jej otec tú sumu bez výhrad prisľúbil.

„Je to malá drzá soplaňa, ale jej meno začína mať v istých kruhoch zvuk,” povedal po tom, ako ju odprevadil k našim vchodovým dverám.

„Čo to hovoríš? Myslela som si, že sa ti jej práca páči.”

„Nebolo tam nič, čo by ma ohromilo, ale spomínali mi ju dve klientky, tak som si povedal, že by nebolo zlé objednať si prácu práve u nej. Vieš, že navrhovala dom Bodnárovcom a Končekovej?”

Nevedela som, kto sú Bodnárovci a Končeková, ale podľa obdivného podtónu v otcovom hlase som vytušila, že patria medzi ľudí, ktorí zapĺňajú stĺpčeky lifestylových magazínov a stoličky drahých kozmetických salónov. Spozoroval moje rozpaky a zamračil sa. „Mohol som si myslieť, že to milostivej slečne nič nehovorí.”

„Sorry, ak sa nevyžívam v spoločnosti tvojich snobských klientov!”

Obrátil sa ku mne, akoby ho poštípal had.

„V spoločnosti snobov sa síce nevyžívaš, celkom rada však užívaš výhody môjho zamestnania.”

To zabolelo.

„Otec, ty vieš, že keby bolo po mojom, už dávno by som odišla.”

„Áno? A z čoho by si žila? Z platu ošetrovateľky v zoo? A bývala by si v prázdnej klietke šimpanzov?”

„Nebol by v tom veľký rozdiel,” zahundrala som a vtedy mi otec vylepil.

„Už nech ťa nikdy nepočujem takto rozprávať o svojom domove,” zahrmel a zabuchol dvere svojej pracovne.

Poznala som ho, vedela som, že ho tá facka po čase bude bolieť viac ako mňa. Utrela som si slzy a otvorila dvere. Sedel za svojím mohutným stolom s tvárou ponorenou do dlaní. Pristúpila som k nemu a položila mu ruku na plece: „Prepáč mi tie hrubé slová.”

„Ty mi prepáč,” hlas sa mu trochu triasol.

Vedela som, že sa trápi o mamu. Ale veď ja som sa trápila tiež! Lenže od istého času inak ako on a on mi práve toto zazlieval. Ja som chcela veci pomenovať pravým menom, on sa stále tváril, že sme úplne normálna rodina, ktorá prežíva svoje dni v lenivej atmosfére starej vily v Líščom údolí s kríkmi veľkých mahónií rastúcimi popri schodoch. Voľakedy ich tam vysadila mama a ani jeden z nás nemal srdce vyklčovať ich, hoci nás občas nepekne obmedzovali v pohybe a pichali ostrými okrajmi listov.

(pokračovanie)

 

 

Čo teraz, pán Cameron?

25.06.2016

Nemám rada politiku. Pokojne by som prežila bez všetkých špinavých hier, večných šarvátok, ale aj nebezpečných megalomanských rozhodnutí. Lenže to nejde. Nikto nie je ostrovom samým pre viac »

Každá krajina má v srdci mokvajúcu ranu

16.05.2016

Doznievajú vo mne zvuky najväčšej speváckej súťaže Eurovision Song Contest, ktorá sa tento rok uskutočnila v Štokholme. Mám rada spevácke súťaže a preto som sa na live prenosy naozaj tešila. viac »

Dvojnásobný víťaz

01.03.2016

Viem, že Leonardo DiCaprio si možno zaslúžil Oscara už skôr a za iné svoje filmy. A tiež si viem predstaviť, že herci, ktorí boli spolu s ním nominovaní, sa tento rok môžu cítiť trochu viac »

Donald Trump

Trump vyhlásil bankovú blokádu KĽDR

21.09.2017 22:43

Banky budú stáť pred jasnou voľbou - buď obchodovať so Spojenými štátmi, alebo so zločinným režimom v KĽDR, vyhlásil Donald Trump.

rakka, syria

Arabsko-kurdskí ozbrojenci strieľali na sýrske jednotky vlády

21.09.2017 22:31

Ak sa takéto incidenty zopakujú, Rusko podnikne príslušné kroky, varovala Moskva Washington.

LOREAL-BETTENCOURT/

Zomrela najbohatšia žena sveta Liliane Bettencourtová

21.09.2017 20:50

Vo veku 94 rokov zomrela vo Francúzsku podnikateľka a dedička kozmetickej spoločnosti L'Oréal Liliane Bettencourtová.

maria

Hurikán Maria si na Dominike vyžiadal najmenej 15 obetí

21.09.2017 20:45

Dominika bude podľa jej premiéra potrebovať "všetku pomoc, ktorú svet dokáže poskytnúť". Je podľa neho zázrak, že počet obetí nebol ďaleko vyšší.

Tamara Tainová

Najväčším triumfom spisovateľov je, keď primäjú myslieť tých, ktorí sú toho schopní. (Eugène Delacroix)

Štatistiky blogu

Počet článkov: 53
Celková čítanosť: 113703x
Priemerná čítanosť článkov: 2145x

Autor blogu