„Nepáči sa mi to veľmi, Lauri. Nerada to priznávam, ale som asi generácia, ktorú bolí pomyslenie, že takéto niečo píše moja dcéra,“ položila mama smutne na stôl papiere, ktoré som jej doniesla.
Sedeli sme vo veľkej obývačke zaliatej poludňajším slnkom, popíjali kávu a rozprávali sa o mojej najnovšej knihe. Do nosa mi udierala vôňa čistiaceho prostriedku, ktorým mama vyleštila parkety, a o nohy sa mi obtierala veľká strakatá mačka, ktorú Júlia doniesla domov ešte ako slepé mačiatko. Naši súhlasili s mačkou v byte len pod podmienkou, že ju dáme sterilizovať, a nič na tom nezmenil ani Júliin protest, že po sterilizácii bude mačka tupá a vyžratá. Nebola. Keď sme neboli doma, vyhrievala sa na balkóne a pozorovala ľudí pod sebou. Po návrate z prednášok mi striedavo ležala na kolenách, na stole alebo na klávesnici. Neskutočne ju rozčuľovalo klopkanie písmen. Inak ju nerozčuľovalo nič. Ani meno Žofia, ktoré jej Júlia vybrala.
„Prečo to musí byť plné sexu a násilia?“ spýtala sa mama nešťastne. „Ty si predsa voľakedy písala také krásne poviedky. Aj otcovi sa páčili. Viem, nikdy ti to nepovedal, on málokedy niekoho pochválil, ale vždy sa mu páčilo, ako píšeš.“
„To bolo voľakedy, mami. Bola som plná ideálov a krásnych poučiek. Láska bola horúca a sladká ako pečené gaštany na jeseň a ja som nevedela nič o jej odvrátenej strane. Ale život nie je krásny, mami. Je plný neviditeľnej krutosti a zla.“
Mama zamyslene pohladila kvetovaný poťah na operadle kresla.
„Ja neviem, Lauri, asi žijem v inom svete ako ty,“ vzdychla si.
Mala pravdu, žila v úplne inom svete ako ja. Nepoznala Matkina, nemala doma internet a za celý život asi nikdy nepočula vetu: „Povedz mi, s kým spíš, a potom sa môžeme spolu urobiť.“ Nemohla som jej povedať o Rebeke, pretože fakt, že sa jej dcéra kamaráti s prostitútkou, by nerozchodila do svojej smrti. A nemohla som jej povedať ani o Alexovi, pretože v maminom svete existovala jediná láska. Tá, ktorá sa končila kúpením obrúčok a hodením svadobnej kytice.
„Máš pravdu, mami, žiješ v úplne inom svete,“ prehovorila som pomaly, „keby si zažívala to, čo ja…“
„Aj o tom som s tebou chcela, Lauri. Občas ťa počúvam a som zhrozená z príbehov, ktoré riešiš.“
„Maminka, aj v poradni by som riešila podobné veci.“
„Nie, nie, v poradni by ťa nikto oplzlo neurážal. Ako ten chlap, čo chcel…“ zasekla sa.
Takže to počula.
„To všetko spôsobuje anonymita, mami. Ver mi, keby som sa s hociktorým z tých mužov stretla na ulici, nikdy by si to ku mne nedovolil. A vieš, že mi občas napadne absurdná myšlienka, či tí muži, ktorí mi volajú, nie sú náhodou moji známi, bývalí spolužiaci, susedia.“
„Laura!“
„Neboj, žartujem. Nebol to nikto, koho poznám.“
Len čo som vyslovila tú vetu, z podvedomia sa vyplavila spomienka, ktorú som nechtiac zasunula kdesi na dno. Tá žena, čo mi hovorila o zneužívaní, ten hlas. Už som ho niekde počula!
„Mami, počula si tú moju poslednú reláciu až do konca?“
„Áno! Bola som zhrozená. Myslíš, že tá matka hovorila pravdu? Bože môj, ako môže otec zneužívať vlastné dieťa?“
„Hej, je to strašné, ale chcem sa spýtať na niečo iné. Nebol ti ten hlas povedomý?“
Mama sa na mňa znepokojene pozrela. „Mala by som ju poznať?“
„Neviem, no mne sa zdá, že ju poznám, len si neviem spomenúť,“ pretrela som si podvedome spánky.
Zamyslene pokrútila hlavou. „Nie, nemyslím. Ale ak je to nejaká tvoja známa, tak sa ti hádam prihlási, nie? Ja by som sa na jej mieste prihlásila. Aj keď… Nie, to je šialená myšlienka! Predstaviť si, že by otec niektorej z vás ublížil!“ Na tvári sa jej zračil nefalšovaný údiv.
„Preto je to také ťažké, mami. Ktorá matka by si dokázala pripustiť takú myšlienku? Naozaj dúfam, že sa mi ozve.“
„Svet je zo dňa na deň horší,“ vzdychla mama.
„Nie, mami, vždy to tu bolo a vždy bude. Len sa o takých veciach nerozprávalo. Pamätám si presne deň, keď som prvý raz čítala o zneužívaní detí. Nedokázala som vtedy spať niekoľko nocí a pri spomienke na toho zvera mi naskakovala husia koža. Dnes sa množia správy o takýchto prípadoch a ja sa bojím dňa, keď budem natoľko imúnna, že sa už ani nestrasiem. Vieš o tom, že existujú cestovné agentúry, ktoré organizujú zájazdy pre pedofilov? Do krajín, kde prekvitá detská prostitúcia?“
„To nemyslíš vážne!“
„Myslím.“
Mama mala v očiach výraz odporu a hrôzy.
„Dobre, nehovorme už o tom,“ zakončila som rozhovor. „Je to príliš desivá téma, nerobí mi dobre. Odkedy sa mi ozvala tá žena, nemyslím na nič iné. Dáme si nejaký film? Alebo vybehneme von, aby sme vychodili tú kačku?“
*
Staré Mesto ma znovu raz zaskočilo svojím lenivým pôvabom. Ortuť teplomera sa tvrdohlavo držala tridsiatky, až sa človeku nechcelo veriť, že je začiatok septembra. S jemným nádychom závisti som pozorovala opálené telá dievčat a zamilované dvojice sediace na lavičkách. Nikdy sme tak s Alexom nesedeli. A nikdy sme neboli spolu pri mori, hoci ja som more milovala a túžila už druhé leto po spoločnej dovolenke s ním. Alebo s hocikým iným. No Júlia bola ďaleko a mama sa bála lietania. Keď sme sa podvečer vrátili domov, mama zarobila cesto na palacinky a odmietla akúkoľvek pomoc.
„Nevyskakuj, len seď,“ napomenula ma a ja som ju vďačne poslúchla. Sedela som v kuchyni so Žofiou v náručí, sledovala mamine rýchle a úsporné pohyby a myslela na otca a jeho smiešnu nechuť k sladkému tvarohu, ktorým mama plnila upečené palacinky.
„Prečo otec nemal rád tvaroh?“ spýtala som sa mimovoľne.
„Neviem,“ zamyslela sa mama, „akosi som sa ho to nestihla spýtať. Budeš dve alebo tri?“
„Tri.“
Keď prišla ku mne s tanierom, pustila som Žofiu na zem. Protestne zamraučala. „Dúfam, že si si nemyslela, že je to pre teba?“ pohrozila som jej prstom.
„Nechceš si ju zobrať?“ spýtala sa mama a zamyslene sa zadívala na mačku.
„Nie, mami. Mačky milujú miesta, nie ľudí. Trpela by, keby sme ju presťahovali.“
„Strašne mi pripomína Júliu,“ vzdychla si mama.
„Bože, mami, hovoríš o Júlii, ako keby bola mŕtva,“ zahriakla som ju.
„Vieš, ako som to myslela,“ ohradila sa. „Včera som stretla Kráľovú. Vieš, tú rozvedenú zo šiesteho. Syn jej odišiel do Ameriky. Vraj na pár mesiacov.“
„Hej, hej, pamätám si.“
„Nevrátil sa. Pred rokom sa oženil a už má aj syna. Keď mi o tom Kráľová hovorila, plakala. Nedokázala som ju upokojiť. Neviem si predstaviť, že by sa tam Julinka vydala, mala deti a ja by som svoje vnúčence videla len na fotkách.“
„Ale no tak, mami, Júlia sa vráti, neboj. Píše o tom v každom maile. Aj v tom poslednom, veď som ti ho vytlačila. Opakuj si, že sa má dobre a že sa čochvíľa vráti.“
Klamala som len z polovice. Júlia naozaj písala o návrate domov, každým dňom sa však zvyšovala pravdepodobnosť, že tam niekoho stretne a zamiluje sa.
Mama ma nevnímala. „Vieš, čo mi povedala Kráľová na rozlúčku? Vraj jej každý závidí, že má syna v Amerike. Zrejme si ľudia predstavujú, že doma prehadzuje lopatou doláre. A ona len dlho do noci sedáva pri počítači a čaká na pár viet. A na fotky maličkého, ktorého ešte nikdy nedržala v náručí.“
*
V nedeľu večer, niekoľko minút po dcérinom odchode si Laurina mama zapla televízor a započúvala sa do správ. V náručí držala strakatú mačku a po tvári jej tiekli slzy. Nechcela plakať pred dcérou, cítila, že ju to mätie a rozrušuje, a ona ju nechcela miasť. A nechcela, aby sa vinila za jej smútok a nečakanú samotu. Deti predsa rastú a odchádzajú, niektoré len o ulicu ďalej, iné do vzdialenosti tisíc kilometrov. Nebola hlúpa, nečakala, že obe zostanú doma až do jej smrti. Vedela, že raz odídu. Za svojimi láskami, za svojím životom. Ale keď sa to nakoniec stalo, odrazu na to nebola pripravená. Nie tak skoro. Nie takto. Pohľadom zablúdila do vitríny, kde mala opretú malú čiernobielu fotografiu. Pár mesiacov po príchode do Ameriky sa Júlia dala odfotiť u nejakého profesionálneho fotografa a potom jej jednu z fotiek poslala. Fotograf ju vystihol dokonale. Iskričky v očiach a nedbalé pohodenie tmavými vlasmi, ktoré jej neposlušne padali do tváre. Texasky, bielo-čierny rolák a nenapodobiteľný úsmev sedemnásťročného dievčaťa, ktorému sa otvoril svet. Zadívala sa do tváre svojej mladšej dcéry a vzlykla. Túžila ju objať, napiecť jej palacinky s tvarohom, započúvať sa do jej veselej reči a potom ju pohladiť na dobrú noc. Ako Lauru.
Na obrazovke sa mihali policajné autá pri záťahu na nejaký gang a jej bili v sluchách slová, ktoré jej povedala Kráľová zo šiesteho: „Chcela som sa o svojho syna ešte chvíľu starať, dokážete to pochopiť?“
Áno, teraz to už dokázala. Aj ona sa chcela o dcéru starať, byť jej nablízku, keď si nevie s niečím poradiť, deliť sa s ňou o radosť, keď sa jej niečo podarí. Bola pre ňu dieťa – odvážne, vzdorovité a cieľavedomé – ale stále len dieťa, ktoré sa rozhodlo postaviť na vlastné nohy a dobyť vzdialený svet. A podľa listov sa jej to aj darilo. Na univerzite patrila medzi desať najlepších žiakov a podľa mailov mala presne toľko obdivovateľov, koľko nepriateľov. „Keby si videla tie macdonaldovské buchty, ktoré so mnou študujú, nečudovala by si sa,“ napísala mame v jednom liste.
Mama sa pri tej spomienke veselo usmiala a utrela si dlaňou slzy. Júlia bola vždy odvážnejšia a priebojnejšia ako Laura. Bolo v nej niečo, čo ľudí priťahovalo a nútilo sa usmievať. Keď v siedmej triede dostala prvý ľúbostný list, hodila ho do koša so slovami: „Vždy som tvrdila, že Maťo Chovanec nemá žiadny vkus! Vraj: si najkrajšie dievča, aké som stretol. Hrabe mu?“
Bola očarujúca presne tým, že si svoju príťažlivosť neuvedomovala.
Mama znovu zablúdila pohľadom k Júliinej podobizni. Možno keby existovala kniha osudu a ona by v ten večer mohla dopredu obrátiť niekoľko listov Júliinho života, sadla by na lietadlo a donútila by svoju dcéru vrátiť sa.
(Úryvok z knihy Nemôžem ti povedať viac, Slovart, 2013, Kniha o tých, ktorí odišli, a o tých, čo zostali)
Celá debata | RSS tejto debaty