Tamara Tainová – spisovateľka

„Unavená?“ prihovoril sa mi Iľja po skončení relácie.

„Viac ako inokedy,“ priznala som sa masírujúc si stŕpnutý krk. „Neznášam pomyslenie na zneužívané dieťa. Najhoršie je, že neviem, či som tej žene nejako pomohla, potrebovala by som s ňou hovoriť znovu, ale pochybujem, že sa nám ešte ozve.“

„Ale no tak, Laura,“ prerušil ma a vyhnal mi z mysle myšlienku, ktorú som sa márne snažila uchopiť. „Povedala si to dobre, rozumel som tomu dokonca aj ja. Stav sa, že ti zavolá. O dvacku?“ Iľja miloval stávky a vťahoval ma do nich za každých okolností. Odmietavo som pokrútila hlavou.

„Dobre, tak sa pobaľ, hodím ťa domov. A pusť to z hlavy, áno?“

„Počkaj, chceš povedať, že ty si si nikdy nepremietal v mysli nejaký svoj zápas a nešpekuloval, ako by si to zahral znovu, keby si mohol?“

„Charašó, ladno,“ usmial sa.

„Čo to znamená?“

„Že si ma dostala.“

Milovala som jeho ruštinu. Patrila som ku generácii, ktorú povinné vyučovanie ruského jazyka obišlo veľkým oblúkom a ktorá zažila nežnú revolúciu a odsun ruských vojsk len z pliec svojich rodičov. Možno preto sa na mňa vždy dívali ako na blázna, keď som im neskôr vyčítala, že ma nikdy neučili po rusky. Iľja na rozdiel odo mňa nasával ruštinu s materským mliekom, keďže jeho mama pochádzala z Ruska a doteraz rozprávala mäkkým spevavým jazykom, ktorý znel z Iľjových úst šialene sexi.

Zbalila som si veci a ponáhľala sa za ním do podzemných garáží. Keď sme sa blížili k jeho čiernej audine, spoza stĺpa sa vynorila dramaturgička Konopásková.

„Stav sa, že nás zrajbe za ten tvoj záverečný samostatný vstup,“ pošepol mi.

Konopásková sledovala každé naše vysielanie a trvala na dodržaní  minutáže s prísnosťou vojenského veliteľa. „Najmenej štyri telefonáty, pani doktorka, poslucháčom treba dať priestor, aby sme ich neznechutili dlhými monológmi a naším nezáujmom,“ opakovala mi donekonečna s príslovečnou štipľavosťou skrytou medzi riadkami.

„Dobrý večer, mládež,“ prihovorila sa nám. Bola od nás o pätnásť rokov staršia, no občas ju chytil smiešny záchvat žoviálnej dôvernosti, ktorá pôsobila rovnako neprirodzene ako jej ponaťahovaná pleť, krvavočervené srdiečkové pery a nápadná bižutéria vo výstrihu obtiahnutého pulóvrika. A to som zabudla na bielu minisukňu, ktorá jej zrejme mala pripomenúť časy, keď hrávala tenis za športový klub Galanta. Alebo Senica?

„Laura, chcela som vám povedať, že váš dnešný záver relácie bol breathtaking.“

K imidžu pani dramaturgičky patrilo aj používanie anglických slov.

„Dych berúci,“ poopravila sa s úsmevom.

Aj následný preklad patril k jej imidžu.

Napäto som čakala, čo príde po úvodných slovách.

„Ak by ste chceli, zaradili by sme špeciál na túto tému. Myslím si, že si to zaslúžite, a okrem toho táto téma… no, povedzme to tak, že sa ma to veľmi dotýka.“ Teatrálne si prihladila vlasy a natiahla ku mne ruku. „Dobre, už nebudem zdržovať a ešte raz ďakujem,“ kývla nám obom na rozlúčku a pobrala sa k svojmu autu.

„Chápeš to?“ obrátila som sa na Iľju. „To akože čo mi naznačovala? Že bola v detstve zneužitá?“

„Veď mohla byť, nie?“

„Iľja, ľudia sa k takej veci nepriznávajú len tak medzi rečou v podnikovej garáži. A už vôbec nie pred svojimi podriadenými.“

„Budeš k tejto novej analýze potrebovať aj nejaký podmaz alebo stačí autorádio?“

„Prepáč, už idem,“ vkĺzla som do auta a pripla si pás. „Ale aj tak jej neverím,“ zašomrala som si popod nos. „Ona je nejaká čudná. Ak povieš, že máš rád dánovky, ona osobne pozná autora. Ak spomenieš, že ti sestra študuje v USA, ona vytiahne mená minimálne piatich rodinných príslušníkov, ktorí tam žijú. A ak jej opíšeš svoje stretnutie s diviakom, ona toho svojho nielen stretla, ale sa ho pokúsila aj uloviť.“

Iľja vyprskol: „Milujem tvoje príklady. Za minútu ich dáš viac ako ruskí poslanci za celé volebné obdobie. Vlastne aj tí slovenskí.“

„To nie je na smiech!“ ohradila som sa zamyslene. „Snaží sa každého prebiť. Je to normálne?“

„Laura, ak okamžite neprestaneš, vyhodím ťa z auta,“ pohrozil mi. „Konopáskovej reči a sny môjho papagája sú to posledné, čo ma dnes zaujíma.“

„Papagáje majú sny?“

„A ešte aké,“ zaceril sa do tmy a navolil na prehrávači Pink a jej Just Like a Pill. Nemohol mi pustiť nič lepšie. Tá pieseň bola o Alexovi a o mne a mňa okamžite zamrazilo, keď som si uvedomila, že sa ma o pár minút dotkne a ja znovu raz nebudem poznať odpoveď na otázku, ako sa dá vydržať prázdnota medzi našimi dvomi stretnutiami.

Keď Iľja zabrzdil pri našom dome, podvedome som sa pozrela na hodinky a na zaparkované autá. Alex tu ešte nebol.

„Dík za odvoz, máš to u mňa,“ vyskočila som z auta.

„Jeden obed u Leberfingera to spraví,“ zasmial sa a naštartoval.

Blázon, usmiala som sa a vykročila k bráne potláčajúc jemné chvenie v tele. Do čerta s Rebekou. Budem ju musieť poslať niekam von alebo pôjdeme preč my dvaja.

Nemusela som. Namiesto Rebeky som našla v obývačke načmáraný lístok.

Nevedela som sa ti dovolať, prečo neberieš mobil?

Kľúče som našla, predstav si, hodila som si ich do taštičky na šminky.

Nechápem, nikdy to nerobím.

Tak padám domov a dík za podnájom.

Pápá, Becky

Bláznivá baba, určite mi volala počas vysielania! Mrkla som na displej. Jasné – tri neprijaté hovory. Prebehla som očami po izbe. Po Rebeke mi v nej zostala len slabá vôňa Hermés a rozčítaný časopis Elle.
Alex prišiel o trinásť minút, ledva som sa stihla osprchovať a prezliecť.

„Chýbal som ti?“ položil na stôl veľkú škatuľu, z ktorej sa šírila cesnaková vôňa, a uchopil ma do náručia.

Milovanie s Alexom po niekoľkotýždňovej prestávke bolo šialené. Bola v ňom vášeň, neha, bolesť aj zúfalstvo, bolo v tom želanie zomrieť kdesi na vrchole poznania, že už nikdy nič nebude krajšie, hoci sme obaja vedeli, že každé naše milovanie je vždy krajšie a krajšie. Tej istoty sme sa začínali báť možno ešte viac ako predstavy, že raz sa to všetko skončí a my prejdeme popri sebe ako dvaja cudzí ľudia. Alex si ma bral s takou náruživosťou, že som zase na pár minút uverila, že už nikdy neodíde.

Lenže on odišiel. Skôr ako sa číslice na malom budíku zmenili na dvojicu núl, skôr ako začal štekať susedov pes dožadujúci sa nočného venčenia.

„Milujem ťa,“ zašepkal mi do úst a ja som pocítila, ako sa mu telo naplo, keď sa nám premiešala chuť slín. „Milujem ťa a vždy budem, ale teraz musím odísť, však vieš.“

Mohla som sa vzoprieť a povedať mu, že neviem a nechápem alebo že chápem až pridobre, no ja som mlčala a nechala ho ticho zavrieť dvere. Bol mojou drogou, mojím nerozumom a vášňou, niečím, čo ma bolelo rovnako, ako napĺňalo, niečím, čo som nevedela vysvetliť nikomu, no najmenej sebe.

*

Alex nastúpil do auta a pozorne vycúval z parkovacieho miesta pred Lauriným domom. Tentoraz to bolo ešte ťažšie ako inokedy. Najradšej by sa otočil, vrátil sa k nej a už nikdy neodišiel. Vedel, že si nepriala nič iné, hoci mu o tom nehovorila. Aj preto ju tak strašne miloval. Aj preto sa občas na seba nedokázal pozrieť. Vnútil jej spôsob života, po ktorom nikdy netúžila a ktorý si nezaslúžila. Už dávno mala mať skvelého chalana, s ktorým by si mohla založiť rodinu, no už len pri predstave, že by sa jej dotýkal niekto iný, ho v hrudi pichlo od žiarlivosti.

„Kurva,“ zahrešil bezmocne.

Nepatrilo to žiadnej žene, upchatej križovatke alebo jame na ceste. Patrilo to jeho bezmocnosti.

„Kurva,“ zahrešil znovu, keď mu zrak padol na displej, a šliapol na pedál. Už meškal.

(Exkluzívne z knihy Nemôžem ti povedať viac, ktorá vyjde v apríli 2013 vo vydavateľstve Slovart)

Príbeh o smútku rodičov, ktorých deti odchádzajú za „lepším“ životom do zahraničia, ale aj o zákulisí najstaršieho remesla na svete, o ktorom sa v našej spoločnosti mlčí.